Mám priateľa rezbára Juraja. Človeka hlboko morálneho, pevných charakterových a osobnostných čŕt, otca šťastnej početnej rodiny. Návšteva u neho pre mňa vždy znamená obohatenie mojej zranenej dušičky, povzbudenie, očistenie, pokoj a mier. Diskusia sa často vedie kunchistorickými vodami, v ktorý ja plávam ako sekera bez topora. O to pre mňa zaujímavejšie.
Som pocteným legálnym vlastníkom niektorých jeho diel.
Ako prvé dielo uvediem Ježiša na kríži. Iba pre zaujímavosť, kríž je vyrobený z dreva, ktorý Jurajovi daroval jeho dobrý priateľ, už nebohý básnik, majster Milan Rúfus.
K pýche nášho gazdovstva patrí skulptúra v „životnej“ veľkosti vodníka Dobráka. Dobráka preto, že on rozpoltená osobnosť, rieši, či dušičku z hrnčeka vypustiť alebo nie. Vyzerá to tak, že napokon sa rozhodol správne.
A do tretice chcem opísať cyklus, ktorého spoluideovým autorom som sám. Ročné obdobia v živote ženy, v ktorom materstvo hrá asi najdôležitejšiu úlohu jej života. Jar - dievčatko sa hrá s bábikou, materstvo cíti podvedome. Leto - ruža som ja ruža, panna mentálne dospievajúca v ženu. Jeseň - z bohatstva plodu života sa treba radovať a napokon zima - starenka v pokoji bez smútku odchádza za slnkom.
Nuž čo, hold ženám (rezbárovi a aj jeho drevu), ktoré do našich domovov a sŕdc prinášajú život, krásu, teplo...
dedo Pejo
