Moje vyznanie viery

Podľa Jána 1:1-18 na počiatku bolo slovo, to slovo bolo u Boha a to slovo bolo Boh. Slovo,  podľa mojej predstavy informácia, poznanie, všetky vedomosti, podľa mojej predstavy  nehmotné absolútne duchovno. Hmoty niet. Hmotu a v nej obsiahnutú energiu stvoril Boh a ten Boh podľa svojho ohromujúceho plánu hmote venoval časopriestor a uvoľnil jej energiu. Ako? To vie len sám Boh. Od okamžiku Veľkého tresku veda pomaly ten proces spoznáva a opisuje. Ale na tú základnú otázku stvorenia „hmotného nehmotným“ je stále prikrátka. No a preto ja som človek veriaci.

Podľa svätého písma, kniha Genezis,  bol človek stvorený na obraz Boha. Aj on má hmotu,  energiu, dočasne pretrvávajúcu v svojom časopriestore. Isto má aj svoju individuálnu dušu, svoje „malé“ duchovno. Čo sa udeje po smrti s hmotným je nám známe, no kto popíše ďalšiu cestu duše? Náznaky sú všelijaké, ale istota je iba vo viere. A preto som veriacim človekom.

Skúsenosť nás učí, že je veľa vecí medzi „nebom a zemou“. Je duša iba prirodzenou vlastnosťou vysoko organizovanej hmoty, ktorá sa dlhou evolučnou cestou vyvinula do našej podoby alebo ide o cielený zámer, plán, projekt? Aký je to spoľahlivý mechanizmus ten nekonečný vesmír dokonale fungujúci v čase a priestore so svojimi premenami a kreáciami? Mnohí vedci sa, nemálo krát  až na sklonku života, priklonili práve k tejto alternatíve dokonalého plánu a odišli z pozemského sveta vo viere v Boha.

Náboženstvo je vraj ópiom ľudstva. Keď chcete, tak dobre, no s tými barličkami sa určite ľahšie žije. Môžete mať mnoho výhrad k inštitucionálnemu náboženstvu prezentovanému mnohými cirkvami, no je len na vás, ako si úprimný vzťah s Bohom vo vašej duši usporiadate vy, ako sa stotožníte s morálnymi hodnotami a akou cestou budete životom kráčať. Ja som si vybral cestu pokory a obdivu k Všemohúcemu, som veriaci človek.

Štefan Vidlár