Pred odchodom.
Prípravy na tento výlet boli nemalé. Od cca januára, kedy sme sa napevno rozhodli niekam s našimi tátošmi vyraziť, sme sa snažili dať naše autá do čo najlepšieho stavu. Ja som znáňal pneumatiky, Michal odstraňoval hrdzu. Nakoľko som mal svoju fiatku pomerne krátko, nebol som si istý jej funkčnosťou. Zneisťovalo ma trasenie auta pri jazdenie na štvrtom rýchlostnom stupni. Pre časovú tieseň som sa rozhodol dať auto do servisu. Výsledok bol nakoniec uspokojivý - po výmene brzdového obloženia, brzdových valcov, olejového filtra spolu s olejom sa prišlo na koreň závady - rozpadnuté ložisko na poloosi. Po oprave išlo auto ako hodinky. Na skúšobnej jazde raz zadŕhalo motor, z vtedy ešte neznámych príčin neznámych príčin. Neprikladal som tomu vážnosť, čo sa mi neskôr vypomstilo. Ale pekne po poriadku.
Michal dal svoje auto tiež do servisu, mechanik mu vymenil kondenzátor a skontroloval chod motora, tiež sa povenoval karburátoru. V sobotu pred odjazdom sme do Mišovej fiatky namontovali ventilátor, vyčistili hrdzu a nasprejovali auto základovou farbou. Michal nakoniec tiež stihol vymeniť pneumatiky za nové, čo sa nám určite na ceste vyplatilo. V utorok (7.5.2013) sme autá zaviezli do ručnej autoumývarky, kde nám autá krásne poumývali.
Čo sa týka posádky, s Michalom sme sa dohodli, že kvôli miestu v autách vezme každý jedného parťáka. Ja som mal jasnú voľbu a zobral som so sebou priateľku Peťu. Michal zavolal nášho kamaráta a fotografa v jednej osobe Filipa.
1. deň.
Ráno 8.5.2013 som vstával 6:30. Keďže som takmer všetko naložil do auta behom utorkového večera, ráno som nemal veľa roboty. Obliecť, umyť, rozlúčiť sa a ísť. Bral som si: oblečenie, hygienu, paštéky, gitaru, karimatku, spacák, stan, kameru a drobnosti. Oblečenie som mal v jednej banánovej škatule. Peťa mala u seba doma druhú, do ktorej sa pobalila.
K Peti, ktorá býva v Trnave, som dorazil okolo 7:15. Brali sme od nej spomínanú banánovú škatuľu, karimatku, spacák a kabelu s vodou na pitie. Rozlúčili sme sa, naložili do auta a išli k Michalovi, ktorý je tiež z Trnavy. Tam sa postupne zozbieralo pár kamarátov, ktorí sa prišli rozlúčiť. Prišli aj ľudia z mestskej televízie. Urobili s nami pár rozhovorov, chalani sa pobalili, dohodli sme sa ako pôjdeme a vyrazili sme. Odchod sa z plánovaných 8:00 posunul na cca 8:30.
Ešte v Trnave pri Shellke Michal zastavil. Pršalo. Vystúpil a povedal, že mu v motore niečo drnčí. Povedal som si: "To je teda začiatok!". Hneď sa však usmial a povedal, že z televízie si chcú ešte natočiť jazdu po meste. Odtiaľ sme už teda naozaj vyrazili, smer Senec.
Už v Senci som spozoroval, že GPSka, ktorú som mal od Michala, nekorešpodnuje s tým, ako som mal cestu naštudovanú ja. To viedlo k tomu, že vo Veľkom Mederi sme zastavili, najedli sa, a rozhodli sa, že pôjdeme podľa Filipovej GPSky v mobile, ktorý mal našťastie so sebou.
Maďarské hranice sme prešli bez problémov, aj cez Maďarsko samotné sme si to razili raz-dva. Obedovali sme až v Slovinsku, keďže sme chceli prejsť čo najviac kilometrov. Najtrúfalejší plán prvého dňa bolo doraziť do Záhrebu. Počas jednej prestávky na konci Maďarska sme zastavili na lesnej cestičke. Zahral som tam chvíľu na gitare, a bol to jediný moment, kedy som na nej hral.
Hranice do Slovinska boli s úsmevom colníkov, čo sa neskôr ukázalo ako bežná prax. Obedovali sme v malej reštaurácii, dali sme si pizzu, bola celkom dobrá. Platili sme v €. Pokračovali sme v jazde, kým som nespozoroval, že Michalovi nejdú brzdové svetlá. Na chvíľu sme sa zastavili pri veľkom kameňolome, no poruchu sme nevedeli odstrániť. Preto sme pokračovali v ceste.
Prechod do Chorvátska bol zábavný. Michal ešte prešiel viac menej bez rečí, keď však hneď po ňom zbadal colník moje auto, usmial sa a spýtal sa, kam ideme. Povedal som mu, že do Makarskej. Chvíľu rozmýšľal, ako sa spýtať, až z neho nakoniec vyšlo: "RELY?", čo som pochopil ako otázku, či ideme závodiť, a povedal som nie.
V Chorvátsku sme chceli navštíviť historické centrum mesta Varaždin. Zastavili sme teda fiatky na jednom sídliskovom parkovisku. Opýtal som sa jedného okoloidúceho na cestu do centra. Povedal, že je to 100 metrov od parkoviska. S úsmevom sme sa vybrali na pešiu túru. Po cca 500 metroch cez uličky sme sa spýtali partie starších pánov, kadiaľ. Povedali, že je to 50 metrov. Jeden nás zaviedol až do centra, bolo to však dobrých 300-400 metrov. My sme však boli plný entuziazmu a preto nás tieto ich mylné odhady vzdialeností zabávali. Varaždin bol pekný. Pozreli sme si aj centrum, dali si zmrzlinu a vrátili sme sa naspäť k autám. Tie nás poslušne čakali. Osviežili sme sa vodou a vydali sme sa na cestu.
Pomaly sa stmievalo, a keďže sme nechceli ísť po tme, rozhodli sme sa nájsť si miesto na nocľah. Neboli sme rozhodnutý, či chceme spať v stane, alebo skúsiť spať v aute. V dedinke Zlatar sme sa rozhodli, že to tu zakotvíme. Najprv sme zaparkovali autá a s notebookmi a mobilmi v rukách sme hľadali free wifi. Nakoniec sme ju našli a tak sme mohli na FB pridať pár fotiek a komentár. Potom sme išli hľadať nocľažisko. Ešte cestou cez dedinu, keď sme do nej prichádzali, som zbadal tržnicu. Chalan sa to však moc nepozdávalo a tak sme hľadali vo všetkých kútoch dediny miesto na stany. Nič také sme však nenašli, a mimo dediny sme spať nechceli. Rozhodli sme sa preto nakoniec pre tržnicu a spanie v aute.
Večeru sme si rozložili na stolíku v tržnici, pod holým nebom. Nejedli sme veľa, boli sme unavený. Spať sme išli okolo 22:00. Budík som nastavil na 7:00.
Prejdené kilometre: 457km
