V taky den sa nikomu nic nechce. Ked si predstavim,co ma caka, prajem si ostat cely den pod dekou a len ak mi bude horuco, vystrcit von velky prst, to aby som sa schladila. Ale inaksie nic, vobec nic..... Coraz castejsie som leniva. Viete,co by som si priala? Aby som bola chora. Ale tak naozaj -opravdicky. Mala by som zapalene hrdlo, kaslala by som tak,ze by sa kazdy chytal za hlavu a lutoval ma . No a ja by som nemusela robit nic ine,len lezat v posteli a pozerat telku. Ako ked som bola mala a cely den som sa nemusela vyzliest z pyzamy. S ovladacom v ruke som pozerala jednu rozpravku za druhou na zahranicnych programoch. Najlepsie bolo RTL .A tie reklamy! Snivala som o hrackach, ktore som tam videla . Och,teraz sa mi nechce ist do prace este vacsmi. Kiezby sa dal cas vratit aspon na jeden den. Snivajuc o pravej Barbie od Matella by som vytiahla svoju umelohmotnu na kratko vystrihanu napodobeninu Barbie Ninu a zo zbytkov latky by som jej sila saty. A kym by dosla mamka z roboty, bol by modny vystrelok na svete.To aby som sa mala aj cim pochvalit, prv ,nez sa vrhnem na nakupne tasky a vytiahnem si stare zname cokoladove jogurty so slahackou. Ked som mala stastie, bola som chora aj cely tyzden. Ale s matkou sestrickou som vacsinou prasila naspat do skoly po troch dnoch. To som ani ospravedlnena z nepripavenosti nemala pravo byt. Caro chorob sa vsak kamsi stratilo. RTL nemam a mnohym novym hrackam zacala chybat fantazia.
Len niekedy sa este stane,ze uplne necakane dostanem taky maly pozdrav z detstva. Pride sice uz len kedy tedy a vacsinou v case,ked ho ani necakam.Ako ked sa vraciate z narodeninovej party a do nosa vam udrie vona cerstvo napeceneho peciva z nedaleko stojacej pekarne. Presne taka ista ako ked ste mali 20 a na ceste do internatu ste vyhladovany klopali na male okienko cakajuc ,az sa v nom objavi buclata tvar jednej z pracovnicok:,,Teta zlata prosim, nedate mi aspon jeden cerstvy rohlik...?"
No a jeden z tych neviditelnych pozdravov som dostala i vcera vecer. Zaspala som na gauci v obyvacke a prebudila sa az cosi pred jedenastou .Po ceste do kupelne som pristupila k oknu,aby som ho na noc zatvorila[ ved co ak sa prudko ochladi?],ked som zacula tichucky sum. To padal dazd. Ten sum bol nezvycajne melodicky,az sa mi nechcelo verit, ze tak mozu kvapky padat. Prilepila som nos na sietku a vtedy som to ucitila. Vonu ako doma. Rovnaka ako ked som mala desat, a potom jedenast a dvanast....ako ked som mala sedem a po kupani trebalo otvorit okno,aby nam nezacali cerniet steny a do malej kupelne so zarosenym zrkadlom vbehol sviezi vzduch. Taky vzduch ma inu vonu. Vecer nevonia vzdy rovnako. Ten vcerajsi vsak hej. Ako ked som sedela na malom vyklenku okna u nas doma nad zachodom , s kolenami pokrcenymi a nalepenymi tesne na hrudi,lebo viac miesta tam nebolo, dychala prevonany vzduch divajuc sa na nebo. Z kupelnoveho okna mala obloha vzdy milion hviezd a ja som septom hovorila:,,Toto je moja hviezda, toto je moja hviezda..."niekedy aj cele hodiny, dokial ktosi nezaklopal na dvere:,,Este jak dlho budes? Aj inym treba ist na zachod!" Rodicia mi totiz tvrdili,ze kazdy clovek ma svoju hviezdu a ked ju najde, umrie. Niezeby som chcela umriet, neverila som tomu.Asi som si len chcela dokazat, za dospeli klamu. Ako ked vam mama povie,ze vas miluje so surodencami bez rozdielu rovnako. Neumrela som ,ale ani neprisla na to, koho rodicia miluju najviac. Co tam potom, aj ja budem svojim detom klamat. Dnes rano uz vzduch nevonia ako doma . I tak dobre, aspon mi po ceste do prace nebude smutno....
