Ležíme so sesternicami na posteli, Pentium sa týči na stole nad nami, logo „Intel Inside“ je vkusne nalepené vedľa diskovej mechaniky, a pan Jiří Kodet na obrazovke reve na plné pľúca, že vraj „to je tím, s kým se taháš, s anarchistickým bohémem, rudým, boľševickým nokem“. Zvíjame sa v záchvate smiechu a ja sa snažím dočiahnuť na myš vedľa monitoru a zastaviť film Pelíšky už piaty krát odkedy sme ho spustili - aby sme sa mohli vydýchať. „Tak aj z jej frajera už urobil noka?“ zasmeje sa od dverí môj otec, zatiaľ čo zvyšok rodinnej návštevy sedí v obývačke, veľmi dobre už s filmom oboznámený. „Ten pán Kodet vraj aj vyhral nejaké ocenenia za ten film,“ komentuje ktorýsi dospelý člen mojej rodiny.
Rudolf Schuster je prezident, Mikuláš Dzurinda je premiér vlády, dvojičky v New Yorku ešte stoja a George W. Bush vyhrá voľby už o pár mesiacov. Nás hlavne zaujíma debata o tom, či je krajší Elien (Ondřej Brousek) v kombinácii džínsov, topánok a kabátu so šálom, ktorá na nás pôsobí ako typicky ženská móda, alebo Michael Beran ktorý hrá hlavného rozprávača.
“Mě vyslýchali nacisti. Nacisti, děvenko. Na mě si s takým nějakým nokem nepřijdeš!” Zviecham sa z postele v kŕčoch smiechu a lapám dych, zatial čo jedna zo sesterníc navrhuje pustiť ešte raz scénu, kde je príťažlivý teenager Michal Šebek. Všetky sme z neho paf. Ako si tak skúšam odhrnúť strapaté vlasy z tváre, kdesi v najodlahlejšom kúte mozgu zaregistrujem ako moja myseľ formuje otázku:
Prečo pán Jindřich Kraus nadáva na Jindriškinho frajera, hoci sa s ním zhoduje v politických názoroch? A prečo by ho vôbec nazýval boľševikom – chlapca, ktorý má rodičov vo Washingtone, izbu plnú plagátov zo Západu, premietačku francúzskych a amerických filmov o ktorú sa veľkoryso delí s celou ulicou?
O pár dní neskôr dávajú Pelíšky na ČT1, a tak pošlem smsku dvom spolužiačkam, aby som ich na to upozornila, keďže málokto z mojej triedy ČT1 pozeráva. Ďalšie ráno sa v škole v preplnenej šatni spýtam spolužiačky, či pozerala večer Pelíšky. „Samozrejme!“ – odpovedá mi polovica triedy. Spolužiak predvedie kvalitné napodobnenie pána Kodeta, a aj keď nikto z nás netuší, kto bol Ivan Konev, Antonín Benjamin Svojsík, Miroslav Tyrš či Gustav Frištenský, smejeme sa.
Mladučký 12ročný člen rodiny ma neskôr doma prekvapí, keď o tej scéne opäť hovoríme. Vraj...
„Možno ho v tom nacistickom väzení nejak kŕmili tými nokmi a preto mu to tak vadí“, vraví to 12ročné dieťa.
Som zarazená. Čože?
„Hm, niééé, ja som si myslela, že mu vadí to slovo noky a preferuje slovo knedlíky, lebo noky sú nejaký slang čo používajú mladí ľudia,“ uvažujem nahlas. V tom momente mi ale na obrovskej tehličkovej Nokii zapípa smska od kamarátky a hneď na politiku zabudnem.
Voči histórii nacizmu niesom zrovna slepá, ale neviem si ju dať do súvislosti metaforami, náznakmi, scénami v knihách a filmoch. Áno, Jindřich Kraus kričí aj voľačo o nacistoch, ale kričí všetko možné. To nebude predsa o politike, alebo hej? Sťažuje sa aj, že platí dcére hodiny klavíru, francúzštinu a angličtinu. Nazýva ju nadávkami, a obviňuje manželku, že mu nedala syna namiesto dcéry. Všetko je to jeden veľký guláš, doplnený nokmi či knedlíkmi... Prečo mu tak strašne vadí to slovíčko „nok“? Prečo začal na dcéru tak útočiť, keď odpovedala svojej matke, že noky predsa majú byť na povrchu slizké, v dobrom, bez útoku ... Prečo mu tak záleží na názve jednej časti jedla?
O 25 rokov neskôr čítam na internete:
„V Rakúsku sú gnocchi bežným hlavným alebo prílohovým jedlom, známym pod pôvodným názvom a rakúskym variantom nockerl. Gnocchi pochádzajú zo severného Talianska. Slovo gnocchi môže byť odvodené z talianskeho slova nocchio, čo znamená „hrča v dreve“, alebo od slova nocca, čo znamená „kĺb“. V Nemecku sú ale známejšie pod názvom Schupfnudeln.”
- Jindriška, prepáč, mohla by si radšej aspoň zatiaľ to slovo nepoužívať? Áno, asi máš pravdu, asi bude správne v mnohých jazykoch – ale vieš, tie veci ktoré urobili ľudia z tých krajín ešte stale nie sú u mňa uzdravené. Tak ako tebe by vadilo, ak by niekto trebárs útočil na tvojho priateľa, tak mňa bolí počúvať nemčinu a taliančinu – aspoň zatiaľ. Asi fakt potrebujem nazývať toto jedlo česky, s vedomím, že ho urobila naša maminka. Je pre mňa zatiaľ dosť ťažké brať neutrálne ich kultúru.
-Ale správne sa toto predsa volá nok, to je holý fakt, nie?
-Áno, Jindriška, ale ako práve povedal tvoj otec, jemu to ubližuje. Vieš, ako napríklad je tiež pravda, že keď žena pride o bábätko, tak je to veru holý fakt, že oň prišla. Ale to ešte nie je dôvod pripomínať jej neustále, že mala potrat a že je to holý fakt. Treba jej dať čas, kým bude vládať o tom hovoriť sama. Veď ani tebe by nebolo príjemné, keby ti niekto stále opakoval holý fakt, že ja, tvoja maminka, mám zdravotné problémy.
Je tak ťažké, ba absolútne nemožné požiadať nahlas člena rodiny, aby pánovi Krausovi neubližoval. On sám to nedokáže. Možno má strach, že za svoju žiadosť bude potrestaný krutosťou, výsmechom, týraním. Možno práve to zažil vo fašistickom väzení. Jeho dcéra bez zlého úmyslu nazve tie kúsky jedla gnocchi. On reaguje prísne, je na povrchu podobný učiteľovi, ktorý podráždene opravuje žiaka.
Jindřich Kraus cíti ohrozenie. Do príjemného obedu vpadlo bolestivé slovo fašistov z Talianska a nacistov z Rakúska, kde sa Adolf HitIer narodil.
To slovo prišlo od dieťaťa, s ktorým si on sám tak málo rozumie. Skúša teda svoje dieťa opraviť a očakáva okamžitý ústup ako to bežne býva u jeho manželky.
Dieťa však trvá na tom, že taliansko-rakúske slovo je vhodné a správne v situácii, kde sa on predsa cítil bezpečne.
Pán Kraus teda reaguje ako vačšina ľudí s post-traumatickou stresovou poruchou. Jeho zranená, poškodená časť v mysli a duši sa neustále cíti zaseknutá v dobe, keď bol vypočúvaný, keď bol väznený. Cíti paniku, bolesť, a šialene silnú potrebu brániť sa. Možno brániť sa útokom. Jeho nenávisť k boľševikom sa krížom-krážom mieša s nenávisťou k nacistom. Útočí na všetko čo počuje okolo seba, lebo všetko zrazu bolí.
Jeho zranená časť v jeho mysli ho chce dostať niekam do bezpečia a zlikvidovať všetkých nebezpečných ľudí naokolo.
Treba zaútočiť, zničiť nepriateľa, a nie vysvetľovať, čo je bolestivé na slove "gnocchi"!
Nevníma, že jeho žena sa pokúša v strachu iba brániť slovami “možno som varila knedlík a vyšiel mi nok”. Slovne ju vzápätí napadne ako človeka, ktorý k nemu nemá súcit či lásku. Tvrdí, že jej slová sú alibizmus.
Nedokáže vidieť, že z jej strany je tu iba snaha vysvetliť situáciu a uistiť ho, že nemala v úmysle ublížiť mu.
Dcéra z jeho pohľadu má od neho určité výhody a preto ich začne vymenúvať. Fakt, že jeho zvýšený hlas spôsobuje ľuďom okolo stres, je mu absolútne zastretý, vidí iba, že sa mu veľmi ubližuje, že nikto nie je na jeho strane, že ho nikto neoceňuje, a že v podstate ani nie je v bezpečí.
Vníma, že nedostáva to, čo tak veľmi potrebuje, hoci sa voči dcére aj manželke snaží najlepšie, ako sám vládze. Napriek tomu ani jedna z nich mu nedáva ani uznanie jeho úsilia, aké by potreboval, a ani uznanie jeho bolesti, tak absolútne úplné, ako to on potrebuje. V takom zúfalom stave nenávidí tých, ktorí ho majú milovať, ale iba mu spôsobujú bolesť.
Z pohľadu dcéry situácia vyzerá nezmyselne. Vidí, že je napadnutá, opravovaná, ponižovaná a to iba za používanie správnej češtiny. Odpovedá obrannými argumentami, snaží sa hovoriť logicky, ale hlas má sama útočný a ironický pretože sa jej ťažko držia pod kontrolou emócie, a konflikt eskaluje.
Nie každá obeť má v povahe ostať krotká, vystrašená a tichá ako pani Vilma.
Jindriška je v nevýhode oproti otcovi, nemôže sa totiž zatiaľ od neho odsťahovať, je v jeho moci, a tak sa bráni ako vie. A teraz opäť počuje ponižovanie za fakt, že má frajera. Už druhý krát na neho počas týchto Vianoc otec útočí.
Jindriška hľadá lásku muža mimo svojho domova – o to viac, že doma ju od prvého muža v živote, od otca, vôbec nedostáva. A teraz otec už druhýkrát počas Vianoc použil výraz “s ním se taháš” / “otci na očích se tahá s najvějším exotem v okolí”. Obyčajný romantický vzťah nazýva otec výrazom ktorým jej naznačuje, že tá jej ľudská, normálna potreba byť milovanou je vraj zahanbujúca a nesprávna. Deň predtým pri klavíri ju nazval tiež podpriemernou a “prznitelkou”, čiže štetkou, hoci film naznačuje, že Jindriška o panenstvo príde až neskôr. Ponižovanie od otca za možný budúci sexuálny vzťah s niekým koho miluje sa teda opakuje akoby na chodení s chlapcom bolo niečo zlé.
Jindriška neprotirečí tvrdeniu, že jej otec platí hodiny klavíru a jazykov, ale skutočnosť, že si
nemôže dovoliť povedať nevinnú vetu pri obede o jedle zvanom gnocchi, ktorú nemyslela zle,
ťažko vynahradia akékoľvek platené hodiny. Sama neskôr vyjadruje túto skutočnosť pred svojou matkou: “To je pohoda, když není táta doma!” Pohoda, kľud, vedomie, že môže hovoriť nevinné vety a nezažívať útok ako trest za ne, to všetko má vyššiu cenu ako hodiny angličtiny, francúzštiny a klavíru.
Volá sa to psychické zdravie.
“Já ti dal život!” zreve pán Kraus a hodí vázu cez sklo do miestnosti, v ktorej Jindriška sedí na zemi. Črepy ju zrejme nezasiahli, ani váza. Kraus ale ohrozil jej telesné bezpečie, možno aj život samotný. Vidíme ako na tej zemi sedí a pozerá na neho v závere jeho prvého kola kriku, pred tým ako Uzlinka zazvoní pri dverách. Jindriška akoby na chvíľu stratila energiu brániť sa. Sedí na zemi a hľadí na neho so zvláštnym výrazom v tvári, takmer akoby jej bolo do plaču.
Čo sa týka druhého kola – nasledujúceho výbuchu na suseda Bohouša Šebka: “Pojď mi to říct sám, ty Koněve! Nemusíš za sebe posílat spojku”, nemôžem si pomôcť ale absolútne súhlasím. Ťažko sa mi darí pochopiť čo Bohouš zamýšlal. Poslal približne 11ročné dievčatko s odkazom do bytu kde podľa kriku hrozí, že by mohlo dôjsť napríklad aj k úrazu. Nie je tu možnosť, že by predmet hodil práve tak po Uzlinke, ako po Jindriške? Samozrejme, taká možnosť sa zdá málo pravdepodobná, keďže pán Kraus je k Uzlinke slušný. Nie je ale povinnost rodičov, Šebkovcov, predvídať aj takú situáciu a neposielať svoje deti do konfliktu cudzích dospelých, kde hrozí fyzické násilie?
“O to se tě nikdo nikdy neprosil! Tohle je můj dům, můj byt a já si tady můžu řvát jak chci! Ty jsi ho dostal za šaškování na buzerplace, zatímco já jsem ho dostal za léta strávená ve fašistických kriminálech! Není voják jako voják!”
Neviem si predstaviť život s nočnými morami a spomienkami v hlave tohto človeka. Ťažko určiť, či žiť v blízkosti akéhokoľvek bývalého vojaka je lepšia voľba ako odsťahovanie sa.
Dnes tu sedím pred otvoreným článkom na wikipedii a čítam:
“HitIerov otec Alois bol nemanželským dieťaťom. Presťahovanie do Hafeldu sa časovo zhodovalo s nástupom intenzívnych konfliktov medzi Adolfom a jeho otcom. Alois sa snažil svojho syna prinútiť k poslušnosti, kým Adolf sa snažil byť opakom toho, čo chcel jeho otec. Alois bil svojho syna Adolfa, hoci sa ho matka snažila chrániť pred pravidelným bitím. Adolfa hlboko zasiahla smrť jeho mladšieho brata Edmunda v roku 1900 na osýpky. Adolf sa zmenil zo sebavedomého, otvoreného a svedomitého študenta na mrzutého, odlúčeného chlapca, ktorý sa neustále hádal so svojím otcom a učiteľmi. Vo svojej knihe Adolf uviedol, že úmyselne mal v škole slabé výsledky, dúfajúc, že keď jeho otec uvidí „aký malý pokrok robím na technickej škole, nechá ma, aby som sa venoval svojim snom.“ V roku 1907 jeho matka zomrela na rakovinu prsníka vo veku 47 rokov; Adolf mal vtedy 18 rokov.”
Ach jaj. Pán Kraus … Adolf Vám tak veľmi ublížil.
Jeho skutky ako dospelého sa nedajú ospravedlniť tým, čo zažil v detstve.
Ale tragédia je v tom, že nevidíte, ako zo svojej dcéry takmer napomáhate vytvoriť nového Adolfa.
