80-ročný Plácido Domingo sa rozlúčil s Viedňou - keď odpočívam, hrdzaviem

Písmo: A- | A+

K osemdesiatinám jedného z najslávnejších spevákov v histórii, Plácida Dominga, uviedla Viedenská štátna opera Verdiho operu Nabucco.

Vysmädnutí a vyhladovaní za kultúrou vrháme sa na online prenosy a začíname rozlišovať medzi archívnymi nahrávkami a živými. Tie druhé v nás vzbudzujú pocit, že zažívame kultúru naživo...
 

Obrázok blogu
(zdroj: Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)

Viedenská štátna opera pripravila predstavenie Verdiho opery Nabucco ako priamy prenos na piatok 22. januára 2021, presne deň po 80. narodeninách svetového operného speváka Plácida Dominga. A bola to jeho rozlúčka s viedenským javiskom, na ktorom stál od roku 1967 až 250 razy, z toho 40-krát ako dirigent. Najskôr v tenorových rolách, po roku 2009 v barytónových.

Pod názvom „Wir spielen für Österreich“ sme si mohli pozrieť inscenáciu nemeckého režiséra Güntera Krämera z roku 2001, oživenú Nivom Hoffmanom.

Obrázok blogu
(zdroj: Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)

Viedenská štátna opera uviedla Nabucco v roku 2001. Prekvapuje skutočnosť, že to bolo až po 132 rokoch! Pravdu povediac, kritika inscenáciu neprijala s nadšením, chýbal jej súvis s dobou, kulisy, kostýmy a obvinila režiséra i vedenie z prílišného šetrenia. V tom čase tam v postave Ismaila hosťoval aj náš Miro Dvorský. Jednu z repríz som recenzovala a páčila sa mi vtedy i dnes. Hoci nie som zástankyňou prerábania námetu a zasadzovanie deja do iných historických súradníc, boj zatknutých Židov z obdobia násilia na židoch na čele s babylonským kráľom Nabucodonosorom – Nabuccom – prevtelený do boja Židov z čias druhej svetovej vojny, som prijala ako síce mrazivý nápad, pretože novodobá história ešte veľmi bolí, ale napriek tomu dobrý. A keďže preferujem minimalistickú réžiu a scénu, vyhovovala mi práve takáto podoba Verdiho opery. Scénu vytvorili Manfred Voss a Petra Buchholz, kostýmy Falk Bauer. Vyvrcholením bol výjav s kľúčovým zborom Židov, ležiacim na zemi, pričom jednotlivci mali v rukách fotografie obetí. Extrémne provokatívne bolo zaodieť Nabucca do prenikavého modrého obleku s nápadnou kožušinou. Dodnes fascinuje príbeh kráľa, ktorý Židov prepustí a vo viere ich nasleduje.

Svoje zbohom Viedni dával teda Plácido Domingo v barytónovej postave krutého kráľa, zmietaného citmi k dcéram – Fenene, zaľúbenej do a pripravenej stáť po boku partnera a odvrhnutej Abigail, dcére otrokyne.

Domingo vo svojej osemdesiatke nestráca nič zo svojho šarmu, vrúcnosti prejavu, ba zaujíma aj svojou farbou hlasu.

Obrázok blogu
(zdroj: Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)

Narodil sa v Madride v rodine hudobníkov, ktorí sa venovali zarzuele. Rodina sa presťahovala do Mexika, keď mal Plácido osem rokov. V Mexico City na konzervatóriu vyštudoval hru na klavíri, spev, dirigovanie a kompozíciu. Ako 19-ročný si vyskúšal javisko opery v Mexico City, vzápätí tri roky operu v Tel Avive a Barcelone. Výrazne zaujal v roku 1967 v Hamburskej štátnej opere, kde spieval Cavaradossiho v opere Tosca. O rok na to ho pozvala Metropolitná opera v New Yorku a nasledovali hosťovania vo Verone, La Scale a postupne na celom svete. Spolupracoval s najväčšími dirigentmi svojej doby.

Hviezda ostatných 60 rokov s povesťou jedného z najlepších tenoristov, žiaľ, v nedávnej minulosti s vrubom na štíte mravnosti. Domingo je neúnavný spevák, organizátor, dirigent, manažér. Účinkoval vo vyše 4000 predstaveniach, stvárnil vyše 150 postáv, dirigoval vyše 500 operných produkcií, prijal výzvu ísť smerom k širšiemu publiku a pridal sa k Luccianovi Pavarottimu a José Carrerasovi na koncertoch troch tenorov. Pamätný v širšej verejnosti je koncert v predvečer futbalových majstrovstiev sveta v rímskych Caracallových kúpeľoch 7. júla 1990, ktorý dirigoval Zubin Mehta.

Domingo pomáhal charite, deťom a podpísal sa pod medzinárodnú spevácku súťaž Operalia. Je prezidentom Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu, prezidentom Europa nostra, držiteľom čestného doktorátu Oxfordskej univerzity a New Yorskej univerzity a podpísal sa pod vedenie Washingtonskej národnej opery a opery v Los Angeles. Obe po nedávnych škandáloch opustil.

Motto Plácida Domingo, I rest, I rust - keď odpočívam, hrdzaviem, vypovedá veľa o tomto zaujímavom umelcovi. Je svetlý, čulý, profesionálny a aj keď sú v interpretácii prítomné drobné momenty chvenia, váhania, nedostatku dychu, či vibráto, je to stále ten vrúcny Španiel, ktorý svojím umením dojíma celých 60 rokov. Má stále krásnu zamatovú farbu a za každou frázou je skúsenosť, cit, láska k hudbe. A tým skutočne veľkým umelcom sa mnohé jednoducho prepáči, lebo každé stretnutie s nimi je vzácne.

Pre kovidovú dobu je príznačné, že sa predstavenie uskutočnilo bez publika. Abigail, jeden z najťažších sopránových partov celej opernej literatúry, spievala prenikavým sopránom spinto Anna Pirozzi, Ismaila pevným tónom tenorista Freddie De Tommaso, Zachariáša Riccardo Zanellato, basista s jemu príznačnou nehou a Fenenu korektne Szilvia Vörös. Skvelý zbor a orchester Viedenskej štátnej opery dirigoval Marco Armiliato. Bol akousi osou celého predstavenia, ktorému tak veľmi chýbalo publikum, až sa zdalo, že účinkujúci nevedia, čo si počať. Žiadal sa potlesk po áriách, ťo je vždy aj oddych pre sólistov... A záver? Rozpačito sa obzerajúc na perách azda – zvládli sme to. Po chvíli sa však ozval zbor so želaniami happy birthday maestro.

Obrázok blogu
(zdroj: Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)

Plácida Dominga už vo Viedni neuvidíme, ostane nám však viac než 100 nahrávok kompletných opier, mnohé z nich získali ocenenia Grammy, Emmy a ďalšie.

Skryť Zatvoriť reklamu