Svedčí o citlivosti dramaturgie Slovenskej filharmónie, že v pôstnom období, kedy sa kresťanský svet stišuje a pripravuje na najväčšie sviatky roka, Veľkú noc, uvádza dielo, tak hlboko súvisiace s týmto obdobím.
Le Chemin de la croix (Krížová cesta), op. 29 je dielom dvoch Francúzov - skladateľa Marcela Duprého a spisovateľa, dramatika, básnika a diplomata Paula Claudela. Marcel Dupré vošiel do dejín ako majster organovej tvorby, pedagóg a muzikológ. Pochádzal z Rouen z rodiny organistov, neskôr pôsobil v Paríži, kde vychoval celý rad interpretov. Krížová cesta je jeho najrozsiahlejším dielom pre organ. Vzniklo ako improvizácia na poetickú predlohu, ktorú autor zapísal do partitúry. Claudelove texty presahujú religiózny obsah, sú nadčasové a hlboko ľudské. Dojímajú svojou aktuálnosťou, pripomínajú drastickosť Kristovho ukrižovania, zmývanie viny, nezmyselné pachtenie po moci a netolerantnosť voči novému, neznámemu a voči láske. Verše sú úvahou o hriechu a ľudskosti, majú všeľudskú dimenziu. Existuje preklad Claudelovho diela z pera Emila Boleslava Lukáča z roku 1929, Štefan Bučko siahol po preklade básnika katolíckej moderny Karola Strmeňa (1921 Palárikovo – Cleveland 1994).
Dupré sa v kompozícii oprel o vzory z histórie. Dielo má silnú vnútornú energiu, súvislosti s textom sú enormné a fascinujúce. Počujeme všetko, čo sa odohrávalo na Kalvárii a vieme to precítiť. Núka sa mi porovnanie s predstavením, ktoré sa na popud svetového míma Milana Sládka konalo na hudbu Marcela Duprého a so Zuzanou Ferječníkovou v Katedrále sv. Hedvigy v Berlíne pred dvomi rokmi. Magický mím bol sugestívny a publikum (v ktorom sedel aj arcibiskup Koch), to vysoko ocenilo. Nedeľný koncert vo filharmónii poskytol zážitok iného druhu - bol vzácnym spojením hudby s poéziou a v ich časovej súslednosti zrovnoprávnil obe umelecké zložky. Poézia bola úžasným darom, anticipovala drámu a magickým prejavom nekompromisného profesionála, činoherca a skvelého recitátora Štefana Bučka, plným nehy, súcitu a vzbury voči drsnosti, bola akoby integrálnou súčasťou hudby Marcela Duprého. Presne takto to muselo znieť v Bruseli počas premiéry v roku 1931 a o rok neskôr v Paríži.
A tu vynikla aj Ferjenčíkovej vnútorná sila, muzikalita, um a absolútna podriadenosť téme. Pripomeňme, že hrá na krásnom novom nástroji, ktorý vyrobila rakúska firma Rieger Orgelbau (2011). Sama si registruje, využíva krásu trojmanuálového organa a možnosť elektronického nastavenia registrov a farieb vyše 4000 píšťal. Jej umenie presahuje hranice všednosti. Dokonale ovláda klaviatúru, tvrdí, že dobrý organista musí byť aj dobrým klaviristom, obdivuhodne pracuje s pedálmi a vyžaruje z nej rovnaká hĺbka a úcta a pokora, ako z jej umeleckého partnera Štefana Bučka.
Monumentálny úvod – prvé zastavenie Ježiš je odsúdený na smrť je dráma, v texte znie Pilátovo “...Ukrižujte ho, vaša vec! hlavné, že sa ho strasieme! Nech ho už berú! Pilát si ruky umýva a pozrite len, reve masa!...“ Organ znie naplno v celej nádhernej zvukovosti. Druhé zastavenie nesie názov Ježiš je obťažený krížom a hudba je vyjadrením ťažkého kroku odsúdeného, znie v meditatívnom pianissime, “...na Krista po prvý raz večný kríž položili. Prijíma Ježiš kríž a nám tak treba prijímať Chlieb živý. Ako len ťažko niesť a vliecť krok za krokom ten ťažký trám!...Daj mi kríž znášať trpezlivo, keď príde na mňa rad, lebo kríž treba niesť, aby nás mohol vzniesť – a udržať...“ Tretia časť Ježiš padá pod váhou svojho Kríža je ďalšou drámou, Ferjenčíková ju stupňuje a znejú verše “...zachráň nás všetkých od prvého hriechu, do ktorého nás sotí prekvapenie!...“ Štvrté zastavenie Ježiš sa stretáva so svojou matkou už ženie ďalšie slzy do očí, sila poézie a hudby a interpretácia oboch umelcov strháva. “Stanica štvrtá, to je Matka, ktorá sa celkom podrobí... V očiach jej slzy nevidno, v jej ústach nieto slín... Nepovie slova, len sa díva na presvätého Kráľa...". Potom sa ozvú tie isté tóny pri obraze Piety v trinástom zastavení. Piate zastavenie Šimon Cyrenejský pomáha Ježišovi niesť kríž má v hudbe pôvabný, vľúdny charakter, „...ako ten Šimon z Cyrény, čo nechce, ale musí niesť bremä...“. Dojíma šieste zastavenie Zbožná žena utiera Ježišovu tvár, keď k Ježišovi podíde Veronika. Hudba je láskavá a pulzuje tak, aby bolo cítiť prestávku pri stretnutí Ježiša s Veronikou „..a v strede smrti davom sa prederie žena, nájde Pána a tvár mu chytí do dlaní. Ó Veronika, nauč nás odvahe v posmeškovaní!... Ó Veronika, ešte raz posvätné plátno do rúk vezmi a ukáž nám tvár presvätého Pútnika, tvár Vincúra v deň oberačky, keď ostal celkom triezvy, tvár zachytenú do čistého ručníka, aby sme mali naveky ten obraz smutný zaslzený a skrvavený a ochrchľaný ľuďmi!...“ V siedmom zastavení Ježiš padá k zemi druhý raz sa v hudbe zopakuje obraz prvého pádu Krista, utrpenie sa stupňuje. „... Preto on vystrel obe ruky sťa plavec, keď už zeme nemá. A teraz padá na obličaj, nie iba na kolená....Zachráň nás všetkých od druhého hriechu, dobrovoľného, zrodeného z nudy...“.
Druhá časť cyklu začína ôsmym zastavením Ježiš utešuje dcéry Izraela, ktoré ho nasledujú s utišujúcou hudbou, plnou súcitu, akoby skladateľ evokoval veľkorysosť trpiaceho a jeho pokoru a spolu s Claudelom sa pýta "...Čoho sa dočká suché drevo, keď toto robia s živou ratolesťou?“ Deviatym zastavením Ježiš padá tretí raz sa interpretka pohráva s farbami, chce drámu aj registráciou zvolených organových píšťal zjemniť, na chvíľočku ukľudniť, aby vzápätí ukázala hlad davu, túžbu po boji, znie toccata, časť je virtuózna, vyjadruje stále namáhavejší krok Krista a jeho zastavenie sa pred konečným pádom. ”...Padol som zas a tento raz sa už môj koniec priblížil. Ležať dolu tvárou je ľahšie ako stáť, ťažšie je hynúť na kríži než opustiť sa pod ním, ťažšie žiť ako umierať... Zachráň nás, Pane, od tretieho hriechu, od zúfalosti, Pane! Tretí raz padá Kristus Pán, no padá na štít Kalvárie...“ Scherzo desiateho zastavenia Ježišovi zvliekajú šaty drása a verše neúprosne tnú do živého. “...Všetko ti, Pane, zobrali a držia v dlani každý kus rúcha s tvojho tela, priam ako dnešní páni, čo mníškam závoj stŕhajú a mníchom kuklu s tyla.... A veď to nie je Mesiáš! to nie je Boh!, vraj Syn človeka! kdežeby!... Skrze tú svoju hanbu. Pane, skrze ten rumeň pokorenia poľutuj slabých, porazených...“.
A prichádza vyvrcholenie drámy, jedenáste zastavenie Ježiša pribíjajú na kríž, ktoré je apelatívne vo veršoch aj v hudbe – údery kladiva, bezmocnosť, ukrutnosť činu, to všetko znie v bičujúcej hudbe. A Claudel už iba konštatuje “...Hľa, Boh už nie je medzi nami. ...Prerazili mi ruky – nohy, porátali mi všetky kosti...” K dvanástemu zastaveniu Ježiš umiera na kríži píše Marek Štrbák, autor textu v programovom bulletine: “...Po nedopovedanom Otče, do tvojich rúk... sa zachveje zem a roztrhne chrámová opona... a rozhostí sa bezútešnosť po dokonanom ukrižovaní...“. Hudba pôsobí rezignovane a Claudel smúti, že „...Víťazí hlúposť človečenstva, čo Boha poznať nevedelo...“. V trinástom zastavení Ježiša snímajú z kríža a odovzdávajú jeho matke počujeme skĺznuť telo a vnímame azda najtragickejší obraz kresťanských dejín – Pietu, toľko razy stelesnenú v ďalších, neustále sa opakujúcich utrpeniach ľudstva. Vrchol mystiky - Mária drží Božieho syna. „... Kristus už nie je na kríži, u Matky leží ako hosť. Kríž sa tu končí, svätyňa sa začína.“ A nasleduje štrnáste zastavenie Ježiša ukladajú do hrobu. Dráma je dokonaná. “...Do hrobu kladú božské telo, ktoré už dotrpelo. ...A jeho rana zodpovedá každému hriechu bedára... Pane, tvoj tvor je hlboký a dokorán sa otvára!...“. Hudba doznieva, bôľne sa stišuje.
Zuzana Ferjenčíková je nielen nevšednou interpretkou, zapálenou za hodnoty, krásu a pravdu, ktorú hľadá a nachádza v hudbe, ona má v sebe toľko emócií a duchovna, že v jej interpretácii, tak úžasne umocnenej prejavom Štefana Bučka, Krížovú cestu hlboko prežívame.
Organistka a sksladateľka, je absolventkou Konzervatória v Banskej Bystrici v triede Evgenija Iršaia, Vysokej školy múzických umení u Prof. Jána Vladimíra Michalka a postgraduálneho štúdia hry na organe u Prof. Petra Planyavského na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Študovala aj u francúzskeho organistu Jeana Guillou, ktorý iba nedávno ukončil svoju životnú púť a k nemu sa aj intenzívne hlási. Silné emocionálne výpovede zažili návštevníci jej koncertov vo Viedni, kde bola hlavnou organistkou Benediktínskeho opátstva - Schottenabtei. V pamäti mi ostal viedenský koncert dvojice Ferjenčíková Gulliou – majster na klavíri a umelkyňa na organe, a to bez očného kontaktu! Je aj prezidentkou rakúskej Spoločnosti Franza Liszta, vo Viedni uviedla Lisztovo kompletné dielo. V tomto kontextenie je náhodné, že umelkyňa má dnes objednávku renomovanej nahrávacej spoločnosti na nahratie kompletného diela Jeana Gulliou a Franza Liszta.
Ferjenčíková venovala veľa úsilia aj slovenskej hudbe. Pozoruhodná bola jej interpretácia kultového Bergerovho diela Exodus, ktoré uviedla aj v zahraničí (Roman Berger je jedným z kľúčových slovenských skladateľov, nar. 1930). V súčasnosti žijevo Švajčiarsku.
