Orchester účinkoval pod taktovkou svojho bývalého šéfdirigenta, Francúza Emmanuela Villauma. V jednom z najlepších diel svetovej hudobnej literatúry, Messa da Requiem Giuseppe Verdiho, účinkovali sopranistka Dinara Alieva, mezzosopranistka Olesya Petrova, tenorista Ștefan Pop a basista Dmitry Bellosselskiy. Slovenský filharmonický zbor naštudoval dielo pod vedením zbormajstra Jozefa Chabroňa.
Verdiho Requiem je formálne vokálno-inštrumentálna skladba, ale môžeme ju spolu s G. B. Shawom kľudne označiť za Verdiho najväčšiu operu. Skladateľ dodržuje základnú štruktúru katolíckej zádušnej omše a ukazuje, že dobre pozná stredoveké sekvencie, hymny, kánon, žalmy, nehovoriac o majstrovstve fúg, perfektne zvládnutých zborom. Ale prístup k matérii je operný. Je to naozajstná dráma s odkazom na pominuteľnosť, na potrebu zvnútornenia, prosby a pokory. Posledná časť diela Libera me vznikla k projektu úcty vzdania Rossinimu. Skladateľ sa k nej vrátil po smrti obdivovaného spisovateľa Alessandra Manzoniho a pod dojmom jeho straty skomponoval v roku 1874 úžasné dielo, ktoré žije dodnes a ujímajú so ho najväčší umelci sveta.
Na pódiu Slovenskej filharmónie odznelo toto dielo nespočetne veľa razy a zakaždým ináč. Aj to je bonusom živej produkcie. Tentokrát bol výsledný tvar v rukách obľúbeného Villauma, ktorému sú práve monumentálne diela veľmi blízke. Tam vkladá do hudby maximum, buduje celok, ktorý je vnútorne rozvrstvený, vykresľuje všetky detaily partitúry a s umelcami kreuje zvuk, ktorý nesie posolstvo. To včerajšie bolo venovanie koncertu pamiatke všetkých obetí pandémie COVID-19. Dojímavé posolstvo, ktoré v kompletne zaplnenej sále Reduty nenechalo nikoho ľahostajným a po skončení zdvihlo zo sedadiel úplne všetkých ďakujúcich. To je presne tá atmosféra, ktorá ľudí spája v kráse, láske a obdive.
Geniálne dielo majstra Verdiho treba zvládnuť v jeho farebnosti, virtuozite a hlavne vo výraze. Slovenská filharmónia hrala brilantne. Popri orchestri má mimoriadnu úlohu zbor. Slovenský filharmonický zbor patrí k medzinárodnej špičke, zvyčajne sa k nemu dirigenti radi vracajú a pozývajú ho aj na zahraničné turné. Verdiho Requiem má desiatky rokov v repertoári, ale musí ho vždy znova poctivo naštudovať, a to nielen kvôli generačnej výmene, ale aby bol tou pravou oporou - tak, ako to bolo na koncerte BHS. Jeho úloha je kľúčová – v úvodnom pošepky deklamovanom Requiem aeternam dona eis, Domine (Odpočinutie večné, daj im, ó Pane), v magickom Agnus Dei (Baránok Boží), kde v podobe responzoriálneho spevu opakuje text po dámskych sólach tak, ako to býva v omšovom rituáli, nehovoriac o fascinujúcom pianissime (pppp) v záverečnom Libera me (Osloboď ma), súznejúc s omšu uzatvárajúcim sopránovým sólom. Neubránila som sa zimomriavkam pri sekvencii Dies irae (Deň hnevu), kde znie orchester a zbor v plnej sile, vyjadrujúc strach zo smrti a Božieho súdu.
Villaume presne vedel, ako chce dielo vystavať a bral aj ohľad na sólistov a ich ťažké vstupy. Zrejme si podmanil celú sálu, keď zazneli plechové dychové nástroje z balkóna a opakovane ich riadil, aby presne súzvučili s orchestrom na pódiu. To bola naozajstná dráma, ktorá sa aj potom stupňovala.
Zažila sme Requiem v nejednej sólistickej zostave. Táto však bola špecifická. Štyri vynikajúce hlasy, hlavne mimoriadne ženské hlasy – z Azerbajdžanu pochádzajúca sólistka Moskovského divadla sopranistka Dinara Alieva, preslávená vo svete okrem iného v tejto úlohe, precítila svoj part do všetkých detailov. Jej pianissimá boli takmer nečujné – spieva v zovretí masky, ktorú povoľuje pri dosahovaní veľkej dynamiky a vysokého tónu. Má všetko, aj hĺbky a vo výškach je jej hlas bezkonkurenčný.
Akoby nad všetkých vyčnievala mezzosopranistka Olesya Petrova, taktiež sólistka Michailovského divadla v Petrohrade. Suverénna, s krásnym tónom, výbornou technikou, nosným hlasom a s akousi prirodzenou autoritou, keď sa na ňu stále častejšie upierali zraky sopranistky a tenoristu. Pravdepodobne sa málo počuli v pomerne hlučnej akustike sály na pódiu, a tak potrebovali odčítavať z úst. Excelovala, a to nielen v predposlednom čísle Lux aeternam.
Zaujal ma aj tenorista s krásnym timbrom, pripomínajúcim Pavarottiho a v niektorých momentoch aj P. Dvorského, ktorého som v tomto diele v Redute zažila, keď bol na vrchole svojej kariéry. Ștefan Pop je Rumun, má pozoruhodnú umeleckú kariéru. Obdivovala som jeho mezza voce, ktoré nasadzoval v slávnom Ingemisco, kde mal sólo a vypointoval to do nádherného farebného zvučného tónu. Aj basista Dmitry Bellosselskiy je žiadaným umelcom vo svete, je pozývaný aj ako wagneriánsky spevák do Bayreuthu a spieva aj Wozzecka. Má krásny nosný bas, niekedy mu vzduch v sále trochu prekazil prvý tón, ktorý nasadil, ale jeho kantiléna bola sugestívna.
Najdôležitejšie bolo vyrozprávať príbeh tejto Verdiho opery pre mŕtvych, aby vyznela vrúcnosť jej častí Requiem aeternam a Kyrie eleison, Dies irae, Ofertórium, Sanctus, Agnus Dei, Lux aeterna a Libera me a aj celku a v jeho rámci napríklad ikonická Tuba mirum s basovým sólom či sólistický kvartet v Lacrimosa. A to sa skúsenému Vuillaumovi s vynikajúcim orchestrom Slovenská filharmónia a Slovenským filharmonickým zborom so štvoricou svetových sólistov bez výhrad podarilo.
Bol to nezabudnuteľný večer!
