Po uvoľnení opatrení sa kultúrny život Bratislavy rozbehol naplno. Žičilo mu hlavne počasie. Až do týchto dní, keď sa dlho pripravovaný projekt v malebnom prostredí Domu Albrechtovcov na Kapitulskej ulici musel kvôli chladným večerom a prípadným prehánkam presťahovať do Dvorany VŠMU na Zochovu ulicu. Ak aj atmosféra bola iná ako v záhrade, pripomínajúcej zákutia Provensálsko, bola veľmi žičlivá a prezrádzala, že v hľadisku je zainteresované a vďačné publikum.
Opera aeterna vznikla pred 4 rokmi ako projekt prezentujúci významné neznáme hodnoty hudobného divadla v Bratislave. Je dieťaťom súboru Musica aeterna. Po vokálno-inštrumentálnych dielach Hasseho v prvom dieli v roku 2018 nasledovali intermezzá Contiho a Pergolesiho v druhom dieli v roku 2019 a ďalšie dva – vlani a tento rok to bola opera Dafné od Alessandra Caldaru. A práve o nej bude reč.
Kým v minulom roku získali organizátori – súbor Musica aeterna v spolupráci s Albrecht Fórum - dostatok prostriedkov na premiérové poloscénické divadlo, tento rok išlo o rýdzo koncertné uvedenie diela. Naštudoval ho dlhoročný umelecký vedúci, dirigent a huslista Peter Zajíček so súborom pozostávajúcim z 11 členov, v rámci toho silné basso continuo. Menovite spomeniem aspoň týchto hráčov. Na teorbu alebo barokovú gitaru hral Jakub Mitrík, na violončelá dve vynikajúce inštrumentalistky Michaela Čibová a Kristína Koneval Janičkovičová, na historickom kontrabase (violone) Metod Podolsky a na čembale Peter Guľas. Všetci členovia súboru sú v podstate sólisti na historických nástrojoch a skvelou interpretáciou pripomínajú, že majú takmer 50-ročnú tradíciu, s láskou vypestovanú Jánom Albrechtom v jeho dome a naďalej kultivovanú neúnavným Petrom Zajíčkom.
Takmer od začiatku som bola pri tom a obdivovala som to neustále hľadanie nových a nových impulzov a partitúr. Vzácne kontakty súboru i jeho dlhoročná rezidencia v prestížnom Centre barokovej hudby vo Versailles sa podpísali na hĺbke vzťahu k hodnotám minulosti týchto mladých hudobníkov, nástupcov jeho zakladateľov. A v osobe Zajíčka je kontinuita stopercentná.
Benátsky rodák Alessandro Caldara bol významným predstaviteľom neskorého talianskeho baroka. Žil v rokoch 1670 – 1736 a zanechal vyše 3400 skladieb. Zastával mimoriadne funkcie a z dnešného Talianska sa presunul do Rakúska, kde pôsobil v Salzburgu a neskôr na cisárskom dvore vo Viedni. Operu Dafné vytvoril v Salzburgu vytvoril v roku 1719, premiéru mala v tom istom roku pri príležitosti slávnostného otvorenia prírodného divadla v tamojšom paláci Mirabell. Venoval ju salzburskému arcibiskupovi Františkovi Antonovi, grófovi z Harrachu. Autorom libreta bol mníchovský dvorský básnik Abbate Biave.
Zľ. Jarmila Balážová, Martin Šimko, Lenka Máčiková a Dávid Harant.
Príbeh čerpá z gréckej mytológie. Opisuje nenaplnenú lásku Apolóna ku krásnej nymfe Dafné, ktorá však túži ostať nedotknutou pannou a prosí bohov o premenenie na krík zeleného vavrína. Je to hudba plná citov a vášní, viacnásobné opakovanie árií umožňuje cibriť výraz tak, aby žiadne z nich nebolo rovnaké. A v tom spočíva aj sila interpretácie súborom Musica aeterna a prizvaných sólistov. Dokázali dielo rozohrať ako dramaticko-nežnú drámu a v pôvabnej Dvorane zneli ich čisté hlas tak, že neboli potrebné ani kulisy, ani scéna. Naopak, dala s pôžitkom vychutnať krásna hudba.
V hlavnej postave sa predstavila známa a žiadaná sopranistka Lenka Máčiková. Jej prejav je zrelý, vrúcny, z očí vyžaruje siný cit. Aj keď je stará hudba len jednou z oblastí, ktorej sa venuje, sedí jej a exceluje v nej. Krásne ozdobuje - azda najviac zo všetkých sólistov -, veď práve soprán je pilierom príbehu. Apolóna – Feba stvárnila česká mezzosopranistka Jarmila Balážová, ktorá v tomto diele účinkovala po prvý raz. Rovnako profesionálny prístup k starej hudbe, ktorý je dnes už samozrejmosťou, jej hlas znie korektne, v niektorých pasážach, hlavne pri prechodoch v registroch pri tvarovaní dynamiky sa mení jeho farba. Je to absolventka bratislavského Konzervatória a Janáčkovej akadémie umení v triede Marty Beňačkovej. Má skvele rozbehnutú kariéru a tak získala produkcia aj medzinárodný rozmer. Jej hlas je kompatibilný so sopránom Máčikovej aj v celku kvarteta. Páni – Matúš Šimko ako Aminta, rovnako zaľúbený do do Dafné ako Apolón-Febo a rovnako prehrávajúci v spore o ňu a Dávid Harant ako otec Dafné Peneo.
Šimko prezrádza veľký talent a erudíciu – štúdium v talianskom Terni sa na výsledku určite podpísalo. Jeho frázy sú vzorom legáta, farba hlasu zamatová a výraz stupňujúci drámu. Študoval nielen hudbu, ale aj právo a výsledky jeho umeleckej interpretácie ho udržujú skôr v umeleckej oblasti a posúvajú ho na medzinárodné pódia. Už zakrátko ho zažijeme v Theater an der Wien v postave Compagno di Piacere v Cavalieriho opere Il Rappresentatione del anima e di corpo. Dávid Harant má tiež pekný kariérny štart. Zvučný a pritom pôvabný bas s perfektnou technikou pre starú hudbu, sa hodil na postavu láskavého otca Dafné.
Sólové árie všetkých 4 sólistov boli ohniskami drámy, výraz sa menil pri každom opakovaní a spolu s inštrumentálnymi medzihrami vysoko profesionálneho súboru posúvali dej dopredu. Bola to krásna hudba, ktorá naplnila priestor i naše srdcia. A tú treba vedieť hrať, spojiť noty z partitúry s poučenou improvizáciou, ozdobiť ju krásou trilkov a fermát, dať jej švih prostredníctvom dynamiky a fráz - to Musica aeterna na čele s Petrom Zajíčkom vie a robí to dobre. Pre veľký úspech museli umelci pridávať. Dopriali nám extatický záver, ktorý akoby ani nekorešpondoval so smutným obsahom drámy. Boh Apolón sa vracia do neba a a rozhodne sa zalievať svoju lásku Dafné, premenenú na vavrín, lúčami slnka. Zo sólistov sú bohovia, ktorí sa prihovárajú sklamanému Apolonovi, a tak opera končí akýmsi hudobným vodotryskom. Ako sa vyjadrila moja hosťka Londýna, bol to iný svet, iná dimenzia. Ostáva dodať, že v programovom bulletine bol originál aj preklad libreta, čo bolo významným kľúčom k prežívaniu a pochopeniu diela a že hlavným partnerom podujatia bol Fond na podporu umenia.
V zoštíhlenej podobe odznela recenzia v relácii Ladenie Rádia Devín 3.9.2021.
