Je to príbeh o lese, o podobnosti sveta zvierat a ľudí, o kolobehu života. Hájnik chytí Lišku a keď neposlúcha, priviaže ju. Po tom, čo mu na dvore zahrdúsi sliepky a kohúta, podarí sa jej utiecť. Stretne a vydá sa za Lišiaka. Keď však chce prekabátiť Haraštu, zaplatí za to životom.
Janáček mal 70 rokov, bol zaľúbený do ženy o 37 rokov mladšej, od domácej sa dozvie o ilustrovanej príhode o zvieratách, ktoré sa správajú ako ľudia. Vychádza na pokračovanie v brnianskom denníku. Vo svojom prázdninovom dome v rodných Hukvaldoch sa rozhodne skomponovať operu. Je plná zvukomaľby, zvieracích popevkov a obyčajnej ľudskej reči a aktuálna dodnes. Bol s ňou spokojný a považoval ju za svoje najlepšie dielo. Opera Příhody Lišky Bystroušky vznikla v poslednej dekáde života moravského barda podľa prózy Rudolfa Těsnohlídka (1922-23), libreto si skladateľ napísal sám. Premiéra sa uskutočnila pred sto rokmi v Brne 6. novembra 1924 a bola veľkým úspechom.
Podľa mnohých tvorcov je hudba opery Příhody lišky bystroušky Leoša Janáčka taká silná, že vlastne nepotrebuje libreto (Stephan Herheim, Theater an der Wien). V prípade novo naštudovanej inscenácie opery Příhody lišky Bystroušky moravského barda Leoša Janáčka to naozaj platí. Hudba je mimoriadne silná, aj keď zatvoríme oči, ocitáme sa v lese, prírode a vieme si citlivo priblížiť osud malej líšky a napokon aj kolobeh života s jeho krásnymi, ale aj smutnými okamihmi. V hudobnom naštudovaní a pod taktovkou v zahraničí pôsobiaceho Slováka Juraja Valčuhu bol zvuk orchestra plastický, dynamicky farebne odstupňovaný, orchester a speváci vyzdvihli pôvab a kvality partitúry. Práve v tejto opere vieme sledovať typické Janáčkove „nápěvky mluvy“ a je to mimoriadny zážitok. Liška sa dnes spieva zásadne v origináli – v moravskom dialekte, ktorý operné domy, vrátane SND, ponúkajú preložený v titulkoch. V nemecky hovoriacich krajinách bola dlhé roky uvádzaná po nemecky, ale už tam siahajú po origináli. Získať aktuálneho hudobného riaditeľa Houston Symphony pre SND sa podarilo bývalému generálnemu riaditeľovi SND Matejovi Drličkovi a aj tvorivý tím na čele s medzinárodne etablovanou režisérkou Slávou Daubnerovou a s hosťujúcou, dlhodobo v Nemecku pôsobiacou mezzosopranistkou Janou Kurucovou, prišiel na jeho pozvanie.
Stretnutie s umelcami a tvorcami, ktorí žijú na tepe doby, je dôležitým dramaturgickým činom a ak pochádzajú zo Slovenska a udržujú si vzťah s domovinou, je to aj v emocionálnej rovine silný atribút. V prípade Valčuhu zaznamenávam silné stretnutia aj v Slovenskej filharmónii a na BHS, rovnako aj Jana Kurucová sa rada vracia na slovenské pódiá. Valčuha už v SND hosťoval, toto však bola prvá inscenácia, ktorú naštudoval a uvádza aj jej prvú sériu 5 predstavení.
Opera Příhody lišky Bystroušky je o to väčšou výzvou, že je dobre známa. Veď už takmer sto rokov sa hráva na celom svete a svoj rukopis si na nej vyskúšali veľkí tvorcovia. Pre mňa osobne je silnou referenciou francúzska inscenácia v parížskom divadle Châtelet z roku 1995, kde sa ako Liška preslávila Slovenka Eva Jenis. Pod hudbu sa podpísal milovník českej hudby, Austrálčan Charles Mackerras. Nahrávka je dodnes dostupná a živo citovaná. Bola to rozprávka, ktorá mala svojím jasným obsahom tlmočiť posolstvo diela bez toho, aby vybŕdla zo svojho rámca do iného prostredia alebo posunula dej. V ostatnom čase ma zaujala Liška vo viedenskom Theater an der Wien s Janou Kurucovou ako Lišiakom, ale v čase, keď ma prekvapil samotný fakt, že vo Veľkej Británii uvádzajú v divadlách všetky Janáčkove opery, vrátane Osudu (bolo to v roku 1988), som zažila Příhody lišky Bystroušky v Anglickej národnej opere.
Súčasnosť priniesla mnohé výzvy, ktoré v časoch studenej vojny zostávali v umení a kultúre v alternatívnom prostredí. Umenie bolo vždy odrazom reality a mnohí tvorcovia sa vrhali do odhaľovaní neprávosti, dnes sa to deje bez utajovania a vnímame to všade, hlavne v našich súradniciach. Túto skutočnosť podčiarkla režisérka Sláva Daubnerová, ktorá, spolu s protagonistkami Kučerovou a Kurucovou prečítala pred začiatkom opery vyhlásenie, v ktorom sa vymedzila voči ministerke kultúry a zdôraznila potrebu slobody tvorcov. „...Liška Bystrouška je príbeh o slobode a sile ísť vlastnou cestou...“. Ohlas publika bol nadšený.
Slávu Daubnerovú najprv otestovali v zahraničí a začína byť žiadanou opernou režisérkou, dokonca aj súčasných diel. V SND ponúkla sviežu, dynamickú inscenáciu, ktorej veľkým bonusom je poetickosť a pravdivosť. Janáčkovo dielo odkrýva skutočnosť, že svet ľudí je podobný svetu zvierat, je taký, aký si ho vytvárame. Panuje v ňom láska, vášeň, ale aj zloba, nenávisť a závisť a stále pokračuje kolobeh života. Možno preto Daubnerová bohato využíva točne, aby zdôraznila odchody či návraty. Ten večný pohyb je pôsobivý a dobre sa v rámci tejto filozofie zapasovali do deja sólisti, zbory i balet. Režisérka poukázala aj na zlobu a neudržateľnosť pudov, keď naznačila, že malú Lišku zneužila Revírnikova žena, alebo sa na ňu vrhol pes Lapák, ktorý sa v zajatí u Revírnika stal jej kamarátom. Jej priviazanie evokovalo erotické milovanie na hranici násilia. Živo reflektovala scény líščieho zbojstva, keď Liška roztrhala sliepky – veľavravná bola scéna „slepačieho poslúchania“, mnoho scén sa dalo nádherne aplikovať na nás ľudí. Nie som si istá, či bolo treba preháňať s opakovaným výjavom vykonania potreby v lese, kam sa chlapi odkradli jeden za druhým po konzumácii piva. Naopak, milostná scéna Lišky a Lišiaka – v našom prípade tiež ženy – patrila k tomu najkrajšiemu v inscenácii. Ich približovanie, láskanie, samá poézia.
Zaujala ma výtvarná stránka opery. Daubnerová si pozvala do spolupráce nemeckého scénaristu a tvorcu svetelného dizajnu Volkera Hintermeiera, kostýmovú výtvarníčku Terezu Kopeckú a choreografku Stanislavu Vlk Vlčekovú. Scéna bola ako výtvarný šperk, pozorný divák mohol vidieť stromy bez lístia, naznačujúc planétu, ku ktorej sa nesprávame korektne a ktorá nás v budúcnosti ešte viac zaskočí. Malý kopček predeľoval scénu a slúžil na prekrytie jazvecovho domčeka, v ktorom sa Liška, po tom, ako ušla od Revírnika, usadí a na ktorom sa odohrávalo zbližovanie a milovanie líšiek.
Kostýmy sú veľkým osviežením. Lišky majú kožúšky - údajne z druhej ruky. Sú veľmi dobre použiteľné, viditeľné, posúvajú dej dopredu, možno nie jednoduché pre obe protagonistky. Pod nimi majú holé telá, odeté do priliehavého kostýmu telovej farby, s výtvarným trojuholníčkom naznačujúcim, že sú to obe ženy. Aj to je príspevok do aktuálnej debaty o rovnosti práv. Pre mňa to bolo okúzľujúce, pôvabné a poetické spracovanie témy, hoci Janu Kurucovú som zažila ako naozajstného Lišiaka v neďalekej Viedni, kde namiesto kožúškov figurovali líščie chvosty a poézia i posolstvo boli veľmi silné.
Samotná smrť Lišky je v opere otázkou sekundy. Prekvapí a priam zabolí. Oveľa viac, ako v klasických operách, kde sa ešte aj v agónii spievajú dlhé árie. Je veľmi silná. Prichádza však ďalšie ročné obdobie a ďalšia jar a sám Revírnik, zostarnutý a unavený, sa rozpráva s dcérkou „jeho“ Lišky, Malou Bystrouškou (tenulinký soprán Petry Simonovej) a vidíme aj posun o dve generácie na Skokánkovi, ktorý o Revírnikovi počul od „dědečka“. To je posledná scéna opery (nádherný soprán Vivien Marušákovej). Fascinujúci je výjav krásy lesa, návratu tých istých scén.
To, čo ma na réžii a výtvarnom riešení veľmi zaujalo, boli dve módne prehliadky, umne vložené do deja. Na scéne vidíme kostýmy, pripomínajúce roky vojny – aj to je signál aktualizácie a napríklad Jolana Fogašová ako Revírnikova žena sa objavuje v puzdrovom kostýme, ktorý priam vzbudzuje hrôzu... V prehliadke je takých kostýmov viac a objavujú sa kožúšky a líščie límce. Je to výstraha pred ďalším drancovaním prírody? Originálny, vynikajúci nápad, nádherne stvárnený na javisku - vo vzduchu visia vešiaky s kostýmami. Koľko Sláv Daubnerových bude treba, aby sme sa začali správať k prírode a zvieratám slušne a neničili našu planétu?
Choreografka a tanečnica Stanislava Vlk Vlčeková stvárňuje Bystruščin dívčí zjev. Naľavo vzadu na scéne znázorňuje výjavy zo sna, zatiaľ čo Liška na kopčeku spí. Je to priam magrittovský obraz. Nielenže je tanec zaujímavý, pútavý, jemný a dynamický zároveň, to zdvojenie s hlavnou hrdinkou a náznak podobnosti so snívajúcimi ľuďmi, je veľmi sugestívne. Choreografka roztancovala deti, líščatá, medzi nimi i maličké, sotva 3-ročné dievčatko. Chlapci zo zboru si očividne svoje tanečné scény užili, i keď zababušení do zvieracích kostýmov. Pôvabne účinkovali tanečníčky z baletného štúdia SIMART.
Pekné spievanie sa vinie celou operou. Hlavnú postavu Lišky Bystroušky stvárnila sopranistka Adriana Kučerová. Lišku spieva a hrá prirodzene, akoby sa v jej koži narodila. Je priam modelkou celého predstavenia. Lišiak Jana Kurucová jej bola vynikajúcou partnerkou a aj obrovskou oporou prestavenia. Jej hlas nabral na hutnosti, farebnosti, ale ostáva nežný. Je rovnako skvelou herečkou ako Adriana Kučerová. Dámy boli mimoriadne atraktívne a presvedčivé. Aj vtedy, keď už ich vek pokročil a boli obklopené hŕbou detí.
Svatopluk Sem v postave Revírnika sa objavuje neustále a je nositeľom línie kolobehu života Pred očami starne a možno aj miluje a odpúšťa. Lišku, ktorú uväznil, mal rád. Spieva autenticky, dobre mu rozumieť. V postave farára/jazveca účinkoval zábavný Michal Onufer, rechtora/komára Ondrej Šaling. Veľmi pôsobiví speváci a dobrí herci. Výborné výkony sme počuli od Jolany Fogašovej (Revírniková/sova), Moniky Fabiánovej (pes Lapák), Martina Morháča (Harašta), Pavla Muchu (Pásek), Viktórie Svetlíkovej (Pásková) i od predstaviteľov menších postáv. A pekne spieval zbor SND, aj Bratislavský chlapčenský zbor.
Liška má celkom jednoduchý námet. Môže zaujať dospelých i deti. Myslím, že práve ony by poetiku novej inscenácie ocenili.
Hudobné naštudovanie a diriguje Juraj Valčuha, réžia Sláva Daubnerová, scéna a svetelný dizajn Volker Hintermeier, kostýmy Tereza Kopecká, choreografia Stanislava Vlk Vlčeková, zbormajsterka Zuzana Kadlčíková, zbormajstri Bratislavského chlapčenského zboru Gabriel Rovňák, Magdaléna Rovňáková, dramaturgia Jozef Červenka
Bystrouška Adriana Kučerová, Zlatohřbítek Jana Kurucová, Revírník Svatopluk Sem, Rechtor/Komár Ondrej Šaling, Farář/Jezevec Michal Onufer, Revírníková/Sova Jolana Fogašová, Pásek Pavol Mucha, Pásková/Datel Viktória Svetlíková, Harašta Martin Morháč, Lapák Monika Fabianová, Kohout/Sojka Vanesa Čierna, Chocholka Mariana Sajko, Malá Bystrouška Petra Simonová, Pepík Anna Škubová, Frantík Dorota Funteková, Kobylka Natália Hajdučáková, Skokánek Vivien Marušáková, Cvrček Vanesa Šutá
Bystrouščin dívčí zjev Stanislava Vlk Vlčeková
Účinkuje zbor a orchester Opery SND, Bratislavský chlapčenský zbor, tanečníčky z baletného štúdia SIMART
