Slovenský komorný orchester (SKO) uviedol diela františkána Juraja Zruneka z 18. st. (12. 12.) a Slovenská filharmónia zaradila do programu ostatnej dvojice abonentných koncertov (13. - 14. 12.) o.i. Messa di Gloria Giacoma Pucciniho. Pribudne ešte špeciálny vianočný koncert, ktorý sa tento týždeň v Redute zopakuje niekoľkokrát.
Slovenský komorný orchester pod vedením Ewalda Danela siahol po vianočnej omši Juraja Zruneka, brata Rádu menších bratov z 18. storočia. Vďaka spolupráci SKO s muzikológom a skladateľom Petrom Jantoščiakom uviedol premiérovo jeho Vianočné pastorely. Prosae pastorales a Vianočnú omšu č. 2 , Harmonia pastoralis. Juraj Zrunek sa preslávil autorstvom Vianočnej omše č. 1, ktorá bola známa ako dielo Edmunda Paschu, ale Pascha bol iba autorom časti textov. Z obsažného bulletinu a textov Jantoščiaka sa poslucháč dozvedá o pestovaní hudby a divadla v stredoveku v predvianočnom období - šíriteľmi betlehémskej tradície boli práve františkáni a koledy tvorili záver betlehémskych hier. Zaujímavá kombinácia ľudových prvkov a klasickej hudby v dielach Juraja Zruneka je typická pre slovenskú provenienciu. Jej vzácnosťou je popretkávanie hudby ľudovými pastorelami, ktoré mali vysvetliť ľudu počas bohoslužieb, o čo v tom vianočom príbehu ide. A tak sa v dielach stretávame s najrôznejšími postavami - Menalka, Dameta, anjel (Angelus), pastor, dialóg vedú Jura a Kiba, Andráš, Mišo, Bača, Vašek, Blažek a ďalší. Dve následne znejúce diela po tom, čo už odznelo pôvabné a často hrávané Concerto grosso g mol, op. 66 č. 8 Arcangela Corelliho, boli neľahkým orieškom relatívne dlhého koncertu bez pauzy. Poslucháč mohol v bulletine sledovať texty, ale ak sa rozhodol vnímať hudbu naplno a rozumieť dikcii spevákov z Bratislava Vocal Consort (zbormajsterka Iveta Weis Viskupová), veľmi ľahko sa v kompozíciách stratil. Tažko sa dal odhadnúť záver, či predel medzi skladbami, čo potom spôsobilo, že publikum tlieskalo medzi časťami. Možno stačilo kratučko diela uviesť, prípadne urobiť prestávku. SKO, zbor aj sólisti majú zásluhu na oživení diela slovenského autora a iste ho časom dokážu vycibriť. Z početných sólistov vynikla študentka Cirkevného konzervatória v Bratislave Alena Korekáčová s prierazným sopránom. Záverečná Tichá noc v originálnej verzii (bez gitary) bola holdom jej autorovi Franzovi Xaverovi Gruberovi - po prvý raz odznela 24.12.1818 pred dvesto rokmi.
Vianočnú atmosféru zmiešanú s československými oslavami mal nastoliť koncert Slovenskej filharmónie 13.-14.12. Na úvod odznela Československá predohra, op. 53 Andreja Očenáša. Vznikla v roku 1977, svojím názvom splnila toto poslanie, som však v pomykove, či to bola tá najlepšia voľba. Chápem, že dramaturgia je náročná záležitosť a zosúladiť množstvo umeleckých kritérií, časových súvislostí, túžob tvorcov a interpretov je sústom, ktoré nemusí byť ľahké zvládnuť. Možno by si bol takúto česť - aj s bonusom mať šance na uvedenie v zahraničí - zaslúžil iný tvorca...
Príjemným titulom bol nie veľmi často hrávaný, krásny Koncert pre husle a orchester a mol, op. 53 Antonína Dvořáka. Skvelý český sólista Jan Mráček, vynikajúci muzikant, skvelý profesionál, neostal koncertu nič dĺžny. Je to virtuóz v tom najlepšom slova zmysle a Dvořák, hoci je svetový, predsa len znie v českej interpretácii silnejšie, sugestívnejšie. Vždy znova a znova sa mi to potvrdzuje.
V tomto kontexte považujem za dôležité spomenúť, že aj týmto dielom pripomenula Slovenská filharmónia s veľkým úspechom osmičkové výročia v prestížnej sále Konzerthaus Berlin (4. 5. 2018 s Daliborom Karvayom). Stalo sa tak po dohode a na želanie nemeckých partnerov s organizátormi - Veľvyslanectvom SR a Slovenským inštitútom v Berlíne.
Lahôdkou večera bola aj podľa očakávania Messa di Gloria Giacoma Pucciniho v podaní Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru (Jozef Chabroň), dvoch vynikajúcich sólistov, tenoristu Jozefa Gráfa a barytonistu Andreu Borghiniho a dirigenta celého večera, mladého temperamentného Taliana Michele Gambu. Priam opera na javisku, krásne dielo plné radosti a jasu, dodávajúce energiu a krásu samotnou hudbou a, pravdaže, zhudobnenými textami. Latinský rituál je vždy rovnaký - Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus - Benedictus a Agnus dei. Ešte aj tá italienizujúca latinčina, ktorá znie v latinskom svete (Francúzi, Španieli, Taliani) a počujeme namiesto "g" "dž" a namiesto "c" "č", nás priviedla bližšie k Puccinimu a k talianskemu chápaniu. My sme v strednej Európe ovplyvnení prísnou nemecko-rakúskou tradíciou v jasnom vyslovovaní latinčiny, ale ten nádych juhu bol v Puccinim sympatický. Messa di Gloria je dielom iba dvadsaťštyriročného skladateľa. Potom už napísal len jedno sakrálne dielo, La Petite messe solenelle (s ktorou sa mimo iných tento špičkový zbor mimoriadne úspešne prezentoval v honosnej parížskej Invalidovni). Okrem toho písal Puccini opery, ktoré sú takmer všetky na repertoári svetových operných domov. A hoci sa nad bujarosťou diela takmer usmievame, stala sa Messa di Gloria jednou z najobľúbenejších omší vôbec. Skvelé výkony účinkujúcich a ich neskrývaná radosť na pódiu je dobrou vizitkou profesionálov.
