Navštívila som druhý z dvojice abonentných koncertov 28. marca.
Abonenti zažili sviatočný titul, vynikajúco korešpondujúci s najväčším kresťanským sviatkom Veľkou nocou v podaní kľúčových telies - Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru. Pod výborný výkon zboru sa podpísal zbormajster Jan Rozehnal, taktovku držal slovenský dirigent Ondrej Olos. Obaja umelci spätí s českou kultúrou vzbudzovali nádej, že to bude mimoriadny koncert. A nielen oni – aj špičkoví speváci, ktorí sa ujali sólových partov: sopranistka Eva Hornyáková, mezzosopranistka Jana Kurucová, tenorista Pavol Bršlík a basista David Szendiuch.
V západoeurópskej hudbe siahali skladatelia po náboženských textoch, aby vyjadrili duchovnú podstatu hlavných kresťanských sviatkov. Hudobné dejiny dokumentujú rad oratórií k Veľkej noci, skomponovaných na stredovekú sekvenciu Stabat mater dolorosa (Stála matka bolestivá).
Stabat Mater je báseň františkánskeho mnícha Jacopone da Todiho z 13. storočia, vykresľujúca utrpenie Kristovej matky, stojacej pod krížom, na ktorom zomiera jej syn. Nárek nad smrťou Krista z pohľadu trpiacej matky je blízky celému ľudstvu. Pre ten „ľudský“ rozmer bola sekvencia niekoľko storočí cirkvou zakázaná. Sekvencia je však aj náboženským vyjadrením dojatia a prežívania duchovného obsahu – zomrel Boží syn. Najznámejšie oratóriá Stabat mater vzišli z pera skladateľov Palestrinu, Pergolesiho, Haydna, Rossiniho, Verdiho a Dvořáka.
V Redute znelo slávne Stabat mater, op. 58 Antonína Dvořáka. Jeho premiéra sa uskutočnila v roku 1880 v Prahe, o dva roky znelo v Budapešti a v roku 1883 s veľkým úspechom v londýnskej Royal Albert Hall. Ním sa začala skladateľova medzinárodná kariéra.
Je to vzácne dielo, hlboké a dojímavé, súvisí so stratou skladateľových troch detí. Podľa Dvořákových životopiscov sa však autor dielom zaoberal už pred ich smrťou. Bôľ a nostalgia sú citeľné v každej z jeho 10 častí. Hudba je láskavá, melódie jednoduché, priamočiare a nesmierne sugestívne, podporené krásnou harmóniou a farebným inštrumentárom. Čistá, hlboká romantika. Celým dielom preniká silná viera v Boha. Prejavuje sa jednoduchou a vznešenou dikciou a vyvrcholením v pokoji a v durovej tónine, plnej nádeje.
Slovenský dirigent Ondrej Olos pôsobí v Janáčkovej opere v Brne. Na dennej báze prichádza do styku s českou hudbou, je veľmi muzikálny a spoľahlivý. V Stabat mater nechal vyznieť veľký zvuk orchestra a zboru, vsadil na dramatickosť diela a sprostredkoval aj jeho plastickosť a nežnosť. V niektorých exponovaných partiách však telesá prekrývali sólistov.
Sólistické kvarteto kultivovane kreovalo svoje vstupy, sólové, či v dvojiciach alebo štvorici a aj so zborom. Sopranistka Eva Hornyáková cizelovala frázy a stupňovala dynamiku tak, aby vyzneli dramatické vrcholy. Pozoruhodné boli hlavne jej nežné pianissimá. Darilo sa mezzosopranistke Jane Kurucovej, pekné bolo jej sólo Inflammatus et accensus. Kurucovej hlas stmavol a nadobudol nosnosť. (Škoda, že v bulletine nebol aktualizovaný jej životopis).
Aj hlas Pavla Bršlíka dozrel do dramatickejšej podoby, nadobúda guľatejší výraz a tmavšiu farbu. Nastupoval s vervou. Nielen sólo v 1. časti Stabat mater, ale aj v 6. časti Fac me vere tecum flere, kde sa pridáva mužský zbor, sa jeho blyštiaci sa tenor priam zaskvel (text tejto časti sekvencie v bulletine bol z pôvodnej, nie Dvořákom použitého textu).
Basista David Szendiuch mal elegantný, jemný, veľmi vyrovnaný výraz. Vo 4. časti pôvabne spieval sólo Fac, ut ardeat cor meum.
Vstupy zboru boli svietivé, nosné a sugestívne. Krásna bola úvodná časť Stabat mater, Eja, Mater, fons amoris v pôsobivom pochode s orchestrom, Tui nati vulnerati, a capella Virgo virginum, ale najmä záverečné Quando corpus morietur – orchester, zbor i sólisti excelovali a aj dramatické poňatie dirigenta Olosa tu dostalo priestor a vyvrcholenie.
Dielo, ktoré pôsobí vľúdne a pokojne, rozvinie sa do pokory a oddanej viery v Boha a život. Radostné Amen v súzvuku orchestra, zboru a sólistov bolo vydarenou záverečnej apoteózou.
