Nehovorím o detských domovoch, kde sú sústredené pestúnske rodiny, ktoré si osvojili deti a sú náhradnými alebo profesionálnymi rodičmi. Hovorím o zariadeniach, ktoré predtým fungovali ako internátne školy, len s tým rozdielom, že deti boli na internáte stále, pretože vlastne nemali rodinu, do ktorej by mohli ísť. Teraz sa "vyšlo s farbou von" a povedalo sa, že nebudeme volať internátmi to, čo plní funkciu detského domova. A tak sa deti, doteraz žijúce na jednej chodbe a stretávajúce sa prevažne so svojimi rovesníkmi, rozptýlili do rodinných buniek, kde sú deti rôzneho veku a učia sa okrem školských povinností aj fungovať v reálnom živote.
Áno, rodina má obvykle deti rozličného veku. Ale málokedy ich je desať. Mať desať detí je samo osebe riadna fuška pre rodičov, aj keby niektoré veci zabezpečovala inštitúcia pod ktorú patria. Problém však je hlavne v dospelej časti rodiny. Oni totiž vlastne rodičov nemajú. Je to rodina, kde sa striedajú 4 vychovávatelia a jedna gazdiná na dvadsaťštyrihodinových službách. Prakticky to vyzerá tak, že gazdiná je v byte od ôsmej do štvrtej. Deti sa vracajú zo školy o jednej, vtedy nastupuje aj vychovávateľka. Tá zostáva do večera do ôsmej, kedy príde vychovávateľ do nočnej služby a ten ráno aj vypraví deti do školy, menšie tam odvedie osobne. Od štvrtej poobedia do ôsmej do rána teda deti majú 1 (slovom jednu) dospelú osobu v rodine. Spolu sa pripravujú do školy, varia večeru, robia hygienu, ukladajú sa spať. V noci treba pravidelne budiť enuretikov (deti, ktoré sa pocikávajú) a sedieť v obývačke, nespať, byť k dispozícii v prípade potreby. A čerešnička na torte? Víkendové služby sú dvanásťhodinové a sú bez gazdinej. Čiže dvanásť hodín s desiatimi deťmi od troch do osemnásť rokov. Pánboh pomahaj.
Deti sú v rôznom veku, takže vymyslieť počas soboty a nedele program, ktorý by každého zaujal je takmer nemožné. Najmä preto, že jeden dospelý sa nemôže rozštvrtiť. Rodiny netrávia čas spolu, že by si starší z dvoch- troch rodín v jednom zariadení urobili spoločný program a rovnako aj tie mladšie. Predtým, v internátnej škole, mali na chodbe aj dvadsať rovesníkov, teraz im chýbajú a všetci sú nespokojní. Aj Vianoce boli akési iné, keď si darčeky rozbaľovalo všetkých 80 detí naraz, bolo to akoby každý dostal osemdesiat darčekov. Možno si spravia aj tento rok vianoce spoločné, ak nezvíťazí diktatúra "jednej rodiny", ktorá má tráviť Vianoce vo vlastnom kruhu.
V rodine sa nesmie zaviesť dôslednejší režim dňa, lebo doma predsa režim nemáme. Jediné šťastie, že ďeťom nepovedali, že majú právo jesť, kedy chcú, lebo to by sa z kuchyne vychovávatelia ani nepohli. Pri desiatich deťoch a strave šesťkrát denne je počet kombinácií naozaj nezvládnuteľný. V rodine nesmú mať nástenku, na ktorej by hodnotili deti, ich usilovnosť, zbierali body za poriadok a drobné úlohy. Vraj v normálnej rodine to nie je, tak to nemajú mať ani tam. Nevadí, že pre deti, a najmä tie postihnuté, je konkrétna odmena okamžite po splnení úlohy jedinou možnou motiváciou aj spôsobom učenia sa tejto činnosti. Nezáleží na tom, že zbieranie "dobrých bodov" bolo odjakživa dobrou motiváciou aj pre tých starších, ak chceli diskotéku alebo ísť na kúpalisko do vzdialeného mesta. že hry a súťaže patria k detstvu a mohli by trochu oživiť - tak ako predtým - možno trochu stereotypný chod takejto domácnosti. Na to všetko zrejme odborníci, ktorí pripravovali modely pre takéto zariadenia, pozabudli. Aj na ochotu priznať fakt, že "rodina" je v tomto prípade len veľmi vzdialenou ilúziou s mnohými obmedzeniami a teda nie je možné princíp "rodiny" povyšovať nad potreby detí aj možnosti tohto modelu. Myslím, že túto ilúziu rodiny prekukli už aj tie najmenšie deti, ktoré v nej žijú. A tí, ktorí to vidia a v tom aj žijú, nemajú skoro žiadnu moc, aby to mohli zmeniť. Študovali pedagogiku na to, aby im niekto iný povedal, čo majú robiť, vrátane ignorovania vlastných dlhoročných skúseností a podriadenia sa modelu, ktorý očividne kríva na obe nohy? O spätnú väzbu a informácie o fungovaní tohoto modelu v reále sa nikto nezaujíma. Odborníci, ktorí sú na tvári miesta, sú asi menej vhodní na posúdenie daného stavu, ako tí, ktorí sedia v príslušných kanceláriách a vidia to naživo na dve hodiny do roka. Asi si tí tam hore len nechcú dať vziať svoju ľúbivú ilúziu rodinného typu.
P.S. Tento článok nemá za cieľ zhodiť snahu o zlepšenie situácie v detských domovoch. Má len poukázať na fakt, že občas sa z veľkej horlivosti vylieva s vaničkou aj dieťa. Toto riziko si je potrebné všimnúť a uvedomiť, aby dobrá myšlienka nevyšla navnivoč, ale bola dotiahnutá prostredníctvom neustáleho dialógu všetkých zainteresovaných do formy, ktorá je vyhovujúca, a nie umelá.
