Veľkosť človeka sa nemeria iba výšinami, na ktorých spočinulajeho noha, ale aj temnými roklinami a prepadliskami, ktoré dokázal zdolať pri ceste do výšin... Zoznam autorových rubrík: Postrehy a komentáre, Životné cesty, Príbehy, Psychológia a spiritualita, Rozprávkovo, Súkromné, Nezaradené
Kedysi dávno som mala tri babičky. Jednu z otcovej strany, jednu z maminej, a jednu - dnes by sme ju nazvali asi adoptovanú. Stačilo, že babka sedávala na lavičke pod orechom a ja som chodila okolo s maminou. Babka mala starý dom, ktorý vyzeral veľmi tajomne, staré zástery a hlavne v záhrade niečo, čo som mala veľmi rada.
V posledných rokoch sa veľa hovorí o integrácii ľudí s postihnutím do spoločnosti. Zvykli sme si vidieť ľudí na vozíčkoch na uliciach aj v dopravných prostriedkoch, v programoch televízií a tých s trošku iným chápaním sveta možno viac v skupinách na prechádzkach a kultúrnych podujatiach. Počúvame veľa o tom, v čom sú rovnakí ako my, o tom, akí sú tvoriví, tancujú, maľujú, hrajú divadlo, pracujú... málokto však vidí aj odvrátenú stranu ich života, málokto si uvedomuje, že vôbec existuje. Pritom skutočná integrácie nie je možná bez toho, aby sme boli schopní pochopiť a pojať všetko, v čom sú odlišní od nás, v opačnom prípade nám totiž hrozí, že budeme ignorovať celok. Napríklad fakt, že nemôže spať v hociktorom hoteli, pretože nie každý je bezbariérový. Alebo že nemôžu cestovať MHD, pretože v nich množstvo ľudí vyvoláva nezvládnuteľnú úžkosť. A je tu aj veľká skupina ľudí s postihnutím, ktorí sa len ťažko dostanú do médií a skoro vôbec sa o nich nehovorí. Netancujú, nemaľujú. nepracujú. Jednoducho preto, lebo stupeň ich postihnutia im to nedovoľuje. Ich život prebieha v skrytosti a integrácia akoby sa ich netýkala. Žijú na odvrátenej strane mesiaca, ktorú z našej zeme normálne nevi
Jedna z prvých vecí, ktoré si pamätám z detstva je, ako stojím pri postieľke svojej mladšej sestry a čakám, či nechá vo fľaške trochu sunáru. Veľmi mi chutil, možno aj preto, lebo môj milovaný cumlík už nebol v dosahu, ale asi aj preto, že bol taký sladký. Potom sa mi marí čosi, ako mama hovorila, že by už mala sedieť, a nesedí, aj ako sa pomaly a ťažko dvíhala na nožičky. Dokonca mi niekde v pamäti zostal aj dojem, že hovorili niečo o oneskorenom vývine. Neviem presne, kedy do nášho života vstúpila jej skutočná diagnóza, ale viem, že to nebolo hneď.
