Jedného dňa sa stala nehoda. Podvrtla si členok v kúpeľni a tak sa dostala na uzavreté oddelenie. Zuzana slúžila na oddelení už niekoľko rokov, ale tentokrát mala už trošku iný pohľad na klientov. Naučila sa niečo o tom, že každý pohyb, pohľad alebo zvuk je signálom vnútorného prežívania človeka, ktorému síce nemusíme dokonale rozumieť, ale aj tak ho môžeme cez neho podporiť. Reagovaním v tom istom type signálu sa môžeme pokúsiť napojiť na vnútorný proces, bežiaci hlboko v jeho vedomí.
Začala pomaly. Vždy priniesla stoličku vedľa Terezy pre seba aj pre ňu a sadla si k nej. Pomedzi to hovorila s ostanými, skladali plienky alebo gázu, to, čo proste zvykli robievať. Postupne si na ňu Tereza zvykala. Najprv zostala stáť, neskôr si sadla vedľa Zuzky. A jedného dňa prišiel okamih, keď sama Tereza priniesla stoličku k Zuzke a sadla si k nej. Sama vyhľadala kontakt s iným človekom, ktorému sa dovtedy úporne vyhýbala. Ale tým sa jej odkliatie nekončí.
Pri lepšom pozorovaní si Zuzka všimla hlavu mierne naklonenú nabok. Bežne takýto signál berieme ako súčasť diagnózy a nevenujeme mu pozornosť. Myslíme si, že tak drží hlavu preto, lebo má katatóniu a nie je potrebné sa tým zaoberať. Procesový prístup však považuje každý signál za potenciálne zmysluplný a preto sa ním zaoberá ako niečím, čo možno rozvinúť, objaviť a pochopiť. Naklonenie hlavy nabok môže byť signálom, že klientka niečo „počúva" svojím vnútorným sluchom. Možno myšlienky, možno nejaký stereotypný zvuk, ktorý jej utkvel v sluchovej pamäti. Preto sa Zuzka naklonila k nej a spýtala sa: „Terezka, počuješ niečo?"
Čakala možno prikývnutie, možno nič. Na jej obrovský úžas klientka, ktorú považovali za nehovoriacu, prehovorila: „ Áno, počujem."
„A čo počuješ?" „ spamätala sa Zuzka z prekvapenia.
„Krásny ženský hlas..." odpovedala Tereza skoro pošepky.
„ Čo hovorí?" kládla Zuzka ďalej otázky, aby zistila viac.
„ ...hovorí,...že keď sa budem modliť....príde po mňa môj brat..."
V zariadení ani netušili, že Tereza má brata. Sociálne pracovníčky začali pátrať, či by ho dokázali nájsť. Aj keď kolegyne najprv veľmi neverili, Tereza začala rozprávať aj s ostatnými. Pri debate o problémoch v práci sa k nej jedna z nich len tak mimochodom obrátila a hovorí: „Aj ty si niekedy pracovala?" A Tereza porozprávala o tom, ako bola šičkou vo fabrike a chodila do práce, kým bola zdravá.
Príbeh Terezinho odklínania vďaka citlivosti jej opatrovateľky a ochoty vyskúšať dovtedy nepoznané, pokračoval. Všimla si totiž, že keď dobre počúva, Terezino mrmlanie, ktoré dovtedy mnohí klienti považovali za šomranie a nadávky, je vlastne slovami modlitby. Preto keď Tereza začala mrmlať, Zuzka sa začala nahlas modliť. Pridali sa aj ostatní klienti. Tereza prežívala úplný zázrak. Mladá žena, roky izolovaná vo svojej katatonickej poruche, mala odrazu okolo seba nielen jedného, ale hneď viacerých ľudí, medzi ktorých sa mohla zaradiť. Začala chodiť do kaplnky, jej životná náplň sa dokázala úplne zmeniť za pár dní.
Sedemnásť rokov sa táto žena modlila a verila, že jedného dňa jej brat príde. Sedemnásť rokov ju všetci okolo nej považovali za natoľko chorú, že nie je schopná komunikovať. A pritom v jej vnútri žil krásny hlas, ktorému tak verila, že ani na chvíľu neporušila jeho želanie.
Keď sa jej členok zahojil, musela sa vrátiť na svoje oddelenie. Chodila každý deň ku dverám toho uzavretého a pýtala sa dnu. „Tam je môj domov, tam sa modlím...." povedala vrchnej sestre, ktorá sa pýtala, prečo tam chce ísť, keď už má nohu zdravú.
Zuzanin postup bol excelentný. Keby ju hneď oslovila, zrejme by odpoveď nedostala. Namiesto toho dala Tereze priestor, aby si zvykla na jej blízkosť, venovala čas tomu, aby si získala jej dôveru. Nadviazal s ňou kontakt bez toho, že by spolu hovorili, dokonca si ju akoby nevšímala, aby ju nezatlačia viac do seba. Až keď uvidela jej odozvu v tom, že si Tereza sama priniesla ku nej stoličku, a urobila tak sama krok k zblíženiu, zaujímala sa o jej ďalšie signály. Tie sú ako motýle, ktoré nehodno odplašiť prudkými pohybmi.
„Zuzka, vieš, ona sa modlila aby prišiel jej brat. Nevieme, či ho nájdete. Ale tá modlitba jej priniesla sestru - teba. Vieš si predstaviť, že by si sa s ňou stretávala a niekedy ju zobrala do kaplnky?"
Sľúbila mi to. A ja verím, že to aj dodržala. Nie je také ťažké nájsť domov, keď poznáme kľúč, ktorý vedie k odkliatiu zo zajatia samoty.
