Túto perlu som sa dozvedela pri diskusii s jednou staršou obyvateľkou našej planéty. Skoro celé prázdniny sú sídlskové deti v táboroch, u starých mám a na podobných cestách, čo vidno aj na tom, že včera bol prvý deň od ich začiatku, kedy sa pre naším činžiakom stretlo naraz 6 (slovom šesť) rovesníkov, aby sa spolu zahrali. Bývame na sídlisku, ktoré je jedno z tých šťastnejších, pretože má veľa zelene a plôch, kde sa môžu deti hrať nielen tesne pri ceste. Kríky a trávnik okolo domu už boli sieňami Rokfortu, nedobytnými hradmi rytierov aj Čiernou Perlou. Pred domom máme aj asfaltové ihrisko, ktoré len zriedka slúži na prozaickejšie hry ako je hokej, futbal alebo behanie na bicykli.
Včera sa deti rozhodli hrať futbal. Chlapci aj dievčatá, pekne sa podelili do družstiev a turnaj mohol začať. Chyba lávky však bola v tom, že hrali na tráve. Spôsobil to môj syn, ktorý si začiatkom leta tak rozbil kolená a dlane na asfalte, z ktorého trčia kamene a prerastá trávou, že po ňom už nie je ochotný behať. Veď konieckoncov, ani futbalisti nehrajú na asfalte, ale na trávniku. Spokojná, že deti našli spoločnú reč, čítala som si noviny na lavičke. Zrazu počujem, ako niekto vykladá: tu sa pekne hrajte, odtiaľto potiaľto máte dosť miesta a nebehajte po tej tráve. A nech vám tam ani lopta nepadne. Pani suseda, ktorá nakoniec asi ani nebola z nášho činžiaku, sa pustila deti zavracať - no kam - na asfalt. Keďže som veľkým zástancom práv detí a všetkých bytostí na slobodu pohybu, nenechala som to tak. Spýtala som sa jej, prečo ich nenechá sa hrať, keď nič zlé nerobia. Tu je zhruba zoznam gradujúcich argumentov, ktoré mi mali dokázať, že niečo zlé robia:
Za prvé, majú sa vraj hrať pred svojím vchodom. Hm, bolo by to skutočne zaujímavé. V každom vchode sú asi dve z detí v rovnakom veku, ktoré tu bývajú. Budú sa teda pohybovať len na presne vymedzených miestach, a navzájom si zrejme budú posielať telegramy alebo esemesky, ak si budú chcieť niečo povedať. Z nášho vchodu sa budú hrať na stromoch, ktoré tam rastú, a len z jedného vchodu budú mať kúsok trávnika na hranie a z iného zasa kúsok toho ihriska.
Za druhé, príde ich viac a viac a potom čo? .... tak toto už zaváňa nejakou fóbiou. Celé leto tam nebolo nikoho, len občas dve tri deti, tak asi keď ich je zrazu šesť, čo ak sa začnú množiť geometrickým radom a....zaplavia náááááás.... bože, a vraj je detí málo, no neviem, keď prídu všetky na ten náš trávnik, bude to určite katastrofa. To už som lapala po dychu od úžasu.
A tráva vraj nie je na hranie. No, vidím že prežitky socialistického vlastníctva pretrvávajú. Nevadí, že psi tam behajú a robia to, čo robia, deti tam nesmú ani vstúpiť. A že na dedine sa vždy deti na tráve hrali? No, ale tu ju spravuje mestský podnik, a to stojí peniaze. Deti asi nie sú občanmi tohoto ( a iných miest) aby mohli užívať to, čo mest zveľadilo. Radšej nech sa hrajú na betóne a asfalte, ten je pre ne určený. Možno najlepšie by bolo vymyslieť, kam ich zavrieme, aby nás vobec neotravovali - aby sme sa mohli spokojne dívať na úžasný trávnik, nepoškvrnený detskými nohami.
No a napokon prišiel zlatý klinec programu. Vraj keď nebudeme mať čo dýchať, potom uvidím. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Desať metrov štvorcových trávy, ktorá po hodinovom futbalovom zápase aj tak vyzerá úplne rovnako ako predtým (invázia mimozemšťanov na náš drahocenný trávnik sa nekonala) je zrejme kritickým množstvom, ktoré spôsobí nedostatok kyslíka na našej planéte! Preto sme vyrobili asfaltové a betónové plochy, po ktorých je možné dupať beztrestne, lebo tá trocha trávy ktorá po týchto zásahoch zostala, musí byt chránená pred ničiteľmi prírodnej rovnováhy!
Neviem ako vy, ale ja takúto ekologickú rovnováhu neuznávam. Myslím si, že deti sa majú a môžu hrať všade, a najmä na tráve a zelených plochách. Myslím si, že deti sú omnoho cennejšie, ako trávniky na sídliskách, aj keď mám rada zeleň a prírodu. Myslím si, že trávniky bez detí sú smutné. Myslím si, že tráva s radosťou prijíma behanie detských nôh, keď už znesie aj ten traktor, ktorý po nej jazdí pri kosení. A myslím si, že deti nepatria do rezervácií, ale že majú kresliť na chodníky a hrať futbal aj pred cudzími vchodmi a nemusia behať len po vymedzených dráhach. A že nespravodlivosťou dospelých sa narušuje oveľa krehkejšia ekológia ich detských duší, ktoré potrebujú miesto na svoj rozvoj. Preto som sabotovala tento ekologický počin starej panej a deti si zahrali futbal tentokrát zase na mäkkom trávniku.
Ľúto mi je trochu starej panej, tiež by sa jej možno zišiel taký blog, kde by si pohromžila na nevychované detiská a na mamky, ktoré ich kazia, lebo sa ich ešte zastávajú a všetko im dovolia. Aj behanie po tráve.
