Tak som si povedala, že asi má môj syn celkom správne uložené priority. Ako trošku ambiciózna osoba by som ho síce celkom rada ako päť či sedemročného videla na Detskej univerzite ( aj na tú dostal o pár dní pozvánku, ktorá skončila rozstrihaná v koši na smeti) alebo na nejakom skvelom vzdelávaní na ktorom by ukázal, čo má vo svojej šikovnej hlavičke. Ale voľno je voľno, prázdniny sú prázdniny a tak som nakoniec rada, že mám normálneho syna, ktorému je oddych, plávanie, behanie s kamarátmi a výlety do prírody stokrát milšie ako prázdninové vzdelávacie aktivity. V jedenástich rokoch má na to nárok.
Nie že by sa nebolo čím chváliť. Mal okolo piatich rokov, keď pozeral film Xmen. Ten začínal napínavou scénou, ako sa presúval cez steny jeden z mutantov a hoci do miestosti vtrhlo celé komando, nedokázali ho zastaviť. V snahe zmierniť napätie zo scény som poznamenala: „Ale sa naňho poriadne vrhli!" A môj syn s prehľadom zareagoval: „No, veď zaútočil na prezidenta Spojených štátov!" Podotýkam, že sa tam nič o osobe, na ktorú mutant zaútočil, nehovorilo. Ale vlajka USA a oválna pracovňa na scéne mu túto informáciu dostatočne sprostredkovali. A presne.
Svoje prvé autorské ambície preukázal ako štyri a pol ročný, keď nakreslil ešte nešikovnou rukou pár obrázkov o Spidermanovi a nadiktoval mi svoju prvú knihu : Spiderman 68 . Dodnes netuším, čo to číslo znamená. Po zhliadnutí filmu Harry Potter 3 sa schytil písať nový scenár, pretože ho nesmierne rozčúlil fakt, že poriadne neukázali dementorov, a tak si povedal, že to musí napraviť a napísať nový scenár.
V prvom ročníku som už mala obavu o jeho tvorivosť, ktorú často práve vyučovací proces okreše svojimi požiadavkami a obmedzeniami v témach aj spôsobe ich spracovania. Do školského časopisu ako člen redakčnej rady písal o zajačikoch a ovečkách, čo nebol celkom štýl jeho predchádzajúcich, bojovými umeniami a čarami oplývajúcich literárnych diel. Na konci druhého ročníka však chytil druhý dych a doma mi nadiktoval dvanásť kapitoliek svojej prvej rozsiahlejšej „knihy" - ako inak, v štýle fantasy a na motívy Princa z Perzie.
Pisateľku som mu robila dlho, neskôr už nie rukou k jeho ilustráciám, ale aj na počítači, kde som ledva stíhala so svojimi pisárskymi schopnosťami jeho tempu akým súkal zo seba texty, ktoré mi diktoval. Tento rok sa zúčastnil aj poviedkovej súťaže Pohrobok, a aj keď nevyhral, prejavil vraj dostatočný zmysel pre humor. Či bol v súťaži aj niekto mladší od neho, sa možno dozviem v diskusii. Po pár hodinách strojopisu na informatike sa stal celkom zručným v tejto oblasti aj sám, čo ho teší dvojnásobne kvôli jeho dysgrafii, že aspoň takéto písanie mu ide bez problémov a rýchlo.
Aby to však nevyznelo jednostranne iba v prospech slobody a nezávislosti či kreativity, musím naňho prezradiť ešte jedno: nikdy sa nevie dočkať, kedy budú v škole písať testy. Štvrťročné, koncoročné, to je jeho obľúbená činnosť a včera skoro ani nezaspal, čo sa tak tešil na test z angličtiny. Že nie je bifľoš, som dúfam, dokázala jeho postojom k zaslúženým prázdninám namiesto kurzov a detskej univerzity, ale tento súbežný drive pre ukázanie svojich vedomostí a podanie výkonu ma vedie k tomu pocitu, ktorý sa premietol do názvu článku - že má tie správne priority. Verím, že mu to vydrží.
