Od uverejnenia môjho prvého článku o uľahčovanej komunikácii sa táto téma ku mne v pravidelných intervaloch vracia. Najprv od kamarátky, ktorá sa ma chcela spýtať, či ako špeciálne pedagogičky majú na tento kurz ísť. Potom mi zavolala sama pani Božoňová a ohradila sa proti niektorým formuláciám na mojom blogu (vraj ale nevie dosť dobre po česky, aby mi napísala mail, ale zdá sa, že vie dosť dobre po slovensky, aby vedela hodnotiť jemné nuansy jazyka). Ponúkla som jej, aby ma na svoj kurz pozvala, že sa rada dozviem viac z prvej ruky. Napriek jej tvrdeniu, že už na Slovensku žiadny ďalší kurz neplánuje, asi po pol roku som dostala informáciu, že kurz sa bude konať.
Upozornila som rodičov na INFODOME, že metóda nie je overená a sú s ňou spojené určité riziká. Nuž, veľmi som nepochodila, túžba pochopiť vlastné dieťa s ťažkým postihnutím je určite silnejšia, ako kecy nejakej psychologičky. Nakoniec mi bolo po kurze oznámené, že môžem prísť na ďalší termín, ale predtým si mám preštudovať (a kúpiť, samozrejme), knihu o UK , ktorú pani Božoňová vydala. Je to kniha od Anne - Marie Vexiau, autorky psychofanie, s názvom : Dej mi ruku, ať mohu mluvit. Je potrebné poslať aj motivačný list, podľa ktorého si lektorka účastníkov vyberá. Keďže tejto záverečnej ponuke predchádzal konflikt, priznám sa, že aj mojou vinou, pretože ignorovanie očividných faktov ma dokáže dosť vytočiť, odmietla som s odôvodnením, že nemienim podporovať pochybné metódy kúpou literatúry o nich.
Pred pár týždňami sa ku mne informácie o UK a pani Božoňovej začali znovu hrnúť samé. Ozvala sa mi pani, ktorá má s ňou veľmi zlú osobnú skúsenosť. Nevadí, nikto z nás nie je dokonalý, a takí by sa určite našli aj v mojom okolí. Vyvrcholilo to na kurze, ktorý som viedla, kde jedna účastníčka hovorila o svojej skúsenosti s kurzom UK a ponúkla mi zaslanie všetkých podkladov, ktoré na kurze dostala, aby som si mohla urobiť lepší obraz. S mojím názorom plne súhlasila a poskytla mi zaujímavé informácie.
Čo sa pred kurzom nedozviete?
Nedozviete sa napríklad to, že na prvom kurze hneď budete musieť podpísať, že prídete aj na druhý. Nevedno, či by niekoho z kurzu vylúčili, keby odmietol, pretože zatiaľ podpísali všetci. Každopádne je to dosť divná prax, keď ešte ani neviete, do čoho idete, a už sa máte zaviazať, že prídete znova. Vzdialene to pripomína zhromaždenia Astran klubu ( pyramídová hra) kde vás nepustili počas prednášky ani na toaletu, a ak ste sa nerozhodli do 5 minút od premysleného stupňovaného pokriku podpísať, že zaplatíte členstvo za cca 40 000Sk, budete mať túto šancu znovu až o rok. Tu síce ide o menšie sumy, ale motivácia k tomuto kroku je viac než neobvyklá. Nebudú síce od vás účasť vymáhať súdnou cestou, ale budú vás obťažovať mailami a telefonátmi, aby ste prišli na ďalší termín. Viem si predstaviť, že rodič, ktorý je naviazaný na svoje dieťa, neodolá manipuláciám organizátora, ktorý sa ho bude pýtať, či sa naozaj nechce dozvedieť viac o svojom dieťati a umožniť mu konečne fungovať ako plnohodnotný človek, a na ďalší kurz príde.
Nedozviete sa ani to, že na kurze nie je dovolené klásť otázky. Lektorka prednáša presne stanovený čas, recituje v podstate celé pasáže z knihy, a to najmä emotívne ladené príbehy o zázračnom prehovorení ťažko postihnutých, a prípadné otázky ani nie je kedy klásť. Iste, nie každý musí byť schopný fungovať so skupinou účastníkov na interaktívnom princípe, a každému vyhovuje iný spôsob prednášania, ale nedostatok priestoru na pochybnosti a otázky vyvoláva ďalšie pochybnosti. Odpovede sú vysvetlené v knihe, ktorá sa zdá, stáva akousi „bibliou" v ktorej majú „pravoverní" nájsť tie správne odpovede.
Tiež sa nedozviete, že ak by ste napríklad odišli z kurzu len o 30 minút skôr (napríklad kvôli spojom), než je jeho záver, nedostanete potvrdenie o jeho absolvovaní.
Čo hovorí priama účastníčka?
Jediné, čo som si z kurzu odniesla, bolo, že ľudia s postihnutím vnímajú všetko okolo seba, ako my ostatní. Viem si predstaviť, že pre rodičov je to dosť dôležitá informácia a že zmena ich postoja voči dieťaťu môže priniesť zmeny aj v jeho stave. Mali sme na zozname ukazovať odpovede na otázky áno - nie, a nechať sa pritom viesť rukou partnera. Neviem, ako moja kolegyňa, ale ja som určite jej ruku ťahala sama. Nepriznala som sa k tomu, ani ona nič nehovorila. Ale všimla som si, že lektorka si vytipovala dvojicu, ktorej to išlo lepšie, a potom sa stále obracala na nich. Bola tam jedna psychologička, ale bola to matka ťažko postihnutého dieťaťa, ktorá zúfalo hľadala akékoľvek cesty, čo by mu pomohlo. Na pokračovanie, samozrejme, nepôjdem, stačil mi tento zážitok.
A čo sa dozviete v knihe?
Autorka knihy neustále spomína autistov. Obrovská väčšina jej klientov má túto poruchu, nie iné, hoci metóda je propagovaná ako všeliek, použiteľný pri akomkoľvek type postihnutia. . Tvrdí, že písať na stroji s podporou pomocou jej metódy, dokáže aj niekoľkomesačné dieťa, aj nevidiaci človek. Neustále apeluje na ostatných kolegov, ktorí pracujú s uľahčovanou komunikáciou (zrejme s AKK metódou, ktorá je uznávaná, ale nie totožná) aby zahodili svoje predsudky, a prijali to, že klient môže vyjadrovať oveľa viac, než si myslia. Napokon si necháva vraj tieto skúsenosti na vyššie stupne výcviku, kde už môže o tom hovoriť s ľuďmi, ktorí nemajú predsudky ako tí ostatní. Tí, ktorí sa s metódou nestotožnia, vraj odídu z jej školy/ vzdelávacieho centra a povedia, že boli v „sekte". Nedávala by som tomu síce až taký veľký dôraz, pretože ľudia často považujú za sektu aj to, čo ňou vôbec nie je, a nezbadajú sektu tam, kde existuje, ale pri telefonáte s pani Božoňovou nastal jeden zaujimavý moment. Pýtala som sa jej, prečo neuvádza nikde referencie o svojom vzdelaní, a ona sa spýtala, že načo. Povedala som, že by to zvýšilo jej dôveryhodnosť, najmä v dobe, keď sa zo zahraničia ku nám dostávajú rôzne sekty. Odpoveďou mi bolo úplné ticho, bola to myslím jediná poznámka, na ktorú som nedostala žiadnu odpoveď. Po prečítaní knihy si však nemyslím, že by naozaj išlo o sektu, oveľa viac mám pocit, že ide o pomýlenú osobu, ktorá má nedostatočný prehľad v tom, čo vlastne robí, a mýli si pojmy s dojmami. V celej knihe je veľmi málokedy jasné, či pod uľahčovanou komunikáciou rozumie „svoju" psychofaniu, alebo AAK, čo jej veľmi dobre slúži najmä na argumenty, spojené s uznávaním AAK vo svete, pričom odborne nezorientovanému čitateľovi rozdiel medzi AAK a UK jednoznačne uniká a považuje to za tú istú metódu.
Ako teda UK funguje podľa jej autorky?
Najzázračnejším prvkom UK je fakt, že klient/ dieťa píše bez toho, aby sa pozeral na klávesy! Píše plynule a bez chýb, podobne ako jeho terapeut, a vôbec sa pri tom nemusí pozerať na klávesnicu. Keď však nepozerá na klávesnicu či na obrázky „terapeut", teda uľahčovateľ, klient písať prestane a na kartičku s odpoveďou neukáže. Autorka však napriek do očí bijúcemu faktu, že toto znamená, že predsa odpovedá a píše terapeut, a nie klient, tvrdí, že práve toto je dôkazom, že píše klient! Je to úplne nelogické, ale podkladá to ďalšími tvrdeniami, ktoré poukazujú na systematickú logickú chybu v jej myslení.
Jedným z ukazovateľov sú aj gramatické chyby. Klient píše presne s chybami v pravopise, ktoré robí aj jeho matka či iný uľahčovateľ. Vysvetlenie autorky je, že klient „vidí" slová v hlave uľahčovateľa, a tie preberá bez toho, aby ich vedel korigovať, teda aj s chybami. A ako na to prišla, že ich klient vidí v jej hlave? Nuž, napísali jej to, a to dokonca mnohokrát. Všetci sú šťastní že môžu hľadať slová v jej hlave a nimi vyjadriť, čo cítia a o čom uvažujú.
Na chybu vo svojom myslení neprišla ani vtedy, keď deti v Izraeli, s ktorými robila UK, písali s ňou zázrakom nie po hebrejsky, ale po francúzsky. Je to pre ňu len ďalším dôkazom ich mimoriadnych schopností napojiť sa na svojho uľahčovateľa a poznať význam reči/ jazyka, aj keď ju nikdy predtým nepočuli.
Ďalším detailom, potvrdzujúcim, že píše klient, majú byť drobné informácie, ktoré jej klienti poskytnú zo svojho súkromia, o ktorých nevie nikto, iba oni a ich rodičia - napríklad že mama nerada nosí sukne a včera si práve výnimočne jednu bola kúpiť, alebo že dieťa pozeralo film Leví Kráľ. Tu by sme hádam mohli trochu zaváhať, ale ak poznáme mechanizmy, ako fungujú napríklad veštice, ktoré taktiež dokážu „uhádnuť" niektoré informácie zo súkromia človeka, dokážu ich „vytiahnuť" z jeho podvedomia, môžeme aj tento dôkaz presunúť do kategórie „píše to autorka, nie klient".
Aký je teda záver?
Ako som už písala v prvom článku, texty aj spôsob práce nasvedčujú tomu, že ide skôr o automatické písanie „terapeuta" alebo o channelling, než o skutočný prejav prežívania postihnutého človeka. Prečítanie knihy ma utvrdilo v názore, že autorka zrejme nepozná fenomén automatického písania, a zamieňa si svoju schopnosť napojiť sa na informačné pole klienta, za jeho schopnosť vyjadriť svoje prežívanie. Má to teda napokon zrejme menej rizík pre postihnutého človeka, než som si pôvodne myslela, avšak metóda rozhodne neprináša to, čo sľubuje: komunikáciu s ťažko postihnutým klientom, Prináša iba informácie od uľahčovateľa, jeho vlastné predstavy o svete postihnutého (klient napríklad často hovorí o nevýslovnom utrpení, ktoré mu postihnutie spôsobuje a žiada autorku, aby spasila všetkých autistov tým, že bude túto metódu rozširovať ďalej).
Ak sa chcú rodičia dieťaťa s postihnutím dozvedieť, aké schopnosti automatického písania (inak často spojeného aj s miernym upadaním do tranzu) má daný uľahčovateľ, prípadne oni sami, nech to teda kľudne skúsia. Hovorí sa, že raz zažiť je viac ako tisíckrát počuť, v tomot prípade čítať. Na prvom kurze však budú pracovať len s obrázkami, ako to bežne funguje aj v AAK, a k písaniu sa možno vôbec nedostanú, pretože sú na to potrebné špeciálne schopnosti uľahčovateľa a aj tak niektorí klienti na písaní pracujú celé roky. Mali by teda zvážiť mieru investícií a rizika - a to aj emocionálneho.
Jediný terapeutický efekt, ktorý je možné metóde priznať, vychádza z toho, že sa rodičia viac venujú svojmu dieťaťu, jeho potrebám, a vnímajú ho ako seberovnú bytosť. To predsa potrebuje k šťastnému životu každý z nás.
P.S. Pani Božnoňová pravdepodobne nemôže uvádzať svoje referencie o získanom vzdelaní, pretože aj do knihy je vložená stránka s informáciou, že ju autorka „zaškolila" je teda málo pravdepodobné, že má absolvovaný celý jej vzdelávací cyklus v psychofanii.
