Pre lepšiu orientáciu uveďme, že existujú tri formy utrpenia. Zbytočné utrpenie, ktoré je spôsobené vonkajšími alebo biologickými faktormi a ktoré je potrebné odstrániť, ako napríklad bolesť zuba, alebo zbytočná bolesť pri vážnejšej chorobe, ktorú by sme dokázali zmierniť. Ďalšou formou utrpenia je neurotické utrpenie. Toto utrpenie je spôsobené naším „zaseknutím sa" v nejakej životnej úlohe. Nevieme ju efektívne riešiť, a tak namiesto riešenia prichádza náhradná psychologická, niekedy aj telesná bolesť( spôsobená somatizáciou psychických ťažkostí), ktorá nás upozorňuje na to, že niečo nie je v poriadku v našich vzťahoch, v našom chápaní života. Neurotická bolesť má akoby „svoj vlastný život", odoberá nám životnú silu a točíme sa na mieste, riešiac stále dookola ten istý problém, bez toho že by sme poznali jeho skutočnú príčinu. Neurotická bolesť sa nabaľuje na naše emocionálne zranenia, ktoré sme si nevyliečili, ale snažili sme sa ich zakryť aj pred sebou samými ( čo je bežný psychologický obranný mechanizmus). Práve pre to, že tento mechanizmu je nevedomý, a slúži v rozhodujúcich momentoch ako ochrana nášho duševného zdravia, je takmer nemožné ho prehliadnuť bez pomoci zvonka, bez skúseného terapeuta ktorý nám pomôže objaviť rôzne formy skreslenia a deformácie, ktoré tento neurotický filter priniesol do nášho života. Pri práci na sebe prichádza iné, uzdravujúce a transformujúce utrpenie, ktoré je hnacím motorom uzdravenia a odstránenia neurózy. Ustáť túto formu utrpenia pomáha podpora a intímny, otvorený a autentický vzťah terapeuta a klienta. Neuróza totiž nerada ustupuje, bráni sa, a fázu odporu je potrebné prekonať s odbornou pomocou.
Tak, ako existujú spontánne formy uzdravenia v medicíne, existujú aj „spotánne formy" uzdravenia neurotických skreslení a blokov. Jednou z nich môžu byť silné negatívne ale aj pozitívne skúsenosti v živote. Pre tieto sa ujal v psychológii pojem „life changing experience", čiže život meniaca alebo transformatívna skúsenosť.
Prvé takéto skúsenosti často prichádzajú v adolescencii - nemálo mladých ľudí prechádza prvými životnými krízami, vážnejšími chorobami, stratou istoty v rodičov, sklamaniami v partnerských vzťahoch. Podobné skúsenosti v puberte alebo dokonca v detstve majú pre neúplnú osobnostnú výbavu skôr charakter traumy, s ktorou je potrebné neskôr pracovať. Na spracovanie tejto skúsenosti, najmä traumatickej, sú potrebné osobnostné predpoklady, istá miera sebareflexie, emocionálnej zrelosti a vybudovanie zdolávacích mechanizmov, ktoré v mladšom veku ešte nie sú obvykle dostupné. V ojedinelých prípadoch je možné takéto spracovanie aj v skoršom období života, často však prebieha na úkor zrenia v inej oblasti. Adolescentná kríza (okolo 20 rokov) je však prvým obdobím, kedy už sú potrebné mechanizmy dostupné, a samotné vysporiadanie sa s traumami z detstva je aj vývinovou úlohou v tomto období. Jej nedostatočné zvládnutie potom determinuje časté zlyhania aj v ďalších vývinových úlohách ( rodičovstvo, partnerské vzťahy, zamestnanie).
Transformujúca životná skúsenosť môže byť negatívna: choroba, strata blízkeho človeka, rozvod rodičov, rozchod s partnerom, strata zamestnania, psychospirituálna kríza, ale aj pozitívna: významný úspech v zamestnaní, stretnutie životného partnera, extatická emocionálna či spirituálna skúsenosť. Tieto udalosti majú v sebe transformatívny potenciál, teda môžu meniť náš život a najmä náš pohľad na jeho zmysel, hodnoty a naše presvedčenia. Menia aj hlbšie štruktúry osobnosti. Transformácia však nenastáva automaticky. Takýto zážitok je často impulzom pre vyhľadanie odbornej pomoci - a teda vedie k postupnému riešeniu a transformácii neurotického utrpenia na zmysluplné - alebo -avšak len ojedinele - k spontánnej transformácii.
Z niektorých filozofií vyplýva, že život nás „učí", kladie pred nás úlohy a prekážky, na ktorých sa učíme a hľadáme riešenia, čo nám prináša osobnostné zrenie a rast. Tento pohľad zdieľam aj ja, ale uvedomujem si, že nemusí byť rovnako prijateľný pre každého. Systém našich presvedčení je determinovaný životnými skúsenosťami, ale aj vonkajšími vplyvmi. Súčasťou skúsenosti osobnostného rastu však býva aj zážitok univerzálnosti a platnosti istých podobných čŕt a pravidiel, ktoré vedú približne k rovnakým zážitkom a výsledkom. Zákonitosť, ktorá sa dá pritom vysledovať je, že život sa občas „opakuje". Dáva nám šancu riešiť nejaký problém znovu, v zrelšom životnom období, o skúsenosťami, ale často aj s väčšou dôraznosťou. Preto druhá vlna životných ťažkostí po adolescencii prichádza často v období známej „krízy stredného veku" kedy nás často vonkajšie okolnosti privedú k tomu, že si znovu spytujeme zmysel života, svoje mechanizmy reagovania na životné situácie, na vzťahy.
Na internete sme si zvykli nájsť už všetko. Delíme sa tu so zážitkami z narodenia dieťaťa, s partnerskými krízami, a prežívaním našich chorôb a nešťastí. Nájdeme tu zbierku esejí o transformujúcich životných skúsenostiach, nabádanie k tomu, ako nejakú zažiť, ak sme ju doteraz nemali, a dokonca aj návod, ako si na tej svojej postaviť úspešný biznis. Life changing experience je možné zažiť aj na špeciálnych seminároch prostredníctvom zážitkových metód vzdelávania, či pobytu v exotických podmienkach. Ich kvalita nie je predmetom momentálnej diskusie. Tou je najrozšírenejšia forma zdieľania vo virtuálnom priestore - písanie o kríze v rámci blogovania.
Nech sa vypíše, ak mu/jej to pomôže. To je najčastejších argumentov pozitivistov či idealistov zdieľania na internete. Určite mu/jej to pomáha, choroba je skúsenosť, ktorá môže priniesť do života človeka hlbokú zmenu, preto je potrebné ho/ ju v tom podporovať, byť vnímavý a citlivý a v žiadnom prípade nekritizovať túto formu sebaodhalenia. Zdržanlivejší postoj až mierny odpor voči tejto forme otvárania sa majú ľudia, ktorí si možno viac uvedomujú riziká a negatíva skĺznutia do povrchnejších foriem komunikácie bez skutočného efektu na jej autora.
Povedzme, že určitý spor medzi „pozitivistami" a „negativistami" tohto vnímania, ktorý sa prejavil v diskusii pod nejedným článkom, je istou formou sporu medzi introvertnejšími ľuďmi, ktorí nevidia veľký prínos v otváraní naozaj intímnych tém v poloanonymnom prostredí internetu a extrovertnejšími jedincami, ktorí vidia v zdieľaní a rozprávaní o problémoch jedno z možných riešení problému a formu pomoci. Existuje však aj iný, odborný pohľad.
Pomáha naozaj človeku, ktorý prechádza krízou, keď o nej voľne a s kýmkoľvek hovorí?
V prvom rade je potrebné povedať, že to, či daná kríza sa naozaj stane život meniacou a transformujúcou skúsenosťou, sa vôbec nedá povedať v jej priebehu. Okrem mnohých predpokladov, ktoré sme vyššie spomenuli, je potrebná aj aktívna spolupráca človeka s „vyššou silou" ktorou môže byť komunita, podporná skupina, spoločenstvo blízkych ľudí, ale aj fenomén známy z kresťanskej filozofie ako milosť. Aktívne rozhodnutie človeka spolupracovať s touto až mystickou silou, môže byť jednou z podstatných úloh v procese duchovného a osobnostného rastu.
Existuje niekoľko rizík, ktoré sú spoločné pre prekonávanie kríz s odbornou pomocou a bez nej, a navyše tu máme riziká spojené s prostredím internetu, ktoré je síce lákavou formou komunikácie bez konkrétneho adresáta, ale je aj nositeľom pascí ktoré môžu viesť k zablokovaniu a byť prekážkou úspešného procesu osobnostnej transformácie.
1. Predčasné očakávanie „ovocia" danej zmeny môže byť prvým blokom, ktorý zabráni človeku v kríze ( chorému) v úspešnej transformácii svojej skúsenosti ,
2. Pocit istej „výlučnosti" až vyvolenosti je ďalšou zásterkou ega, ktorou si bráni práve svoje neurotické nánosy a znemožňuje proces transformácie. Podporou pre tento pocit môžu byť obdivné reakcie diskutujúcich, utvrdzovanie v presvedčení o tom, že choroba či kríza je pre človeka prínosom, bez poznania jej skutočného pozadia. Diskutovanou na odborných fórach je aj otázka zodpovednosti pacienta za vlastné ochorenie, nie v zmysle vyvolávania pocitu viny, ale poznania mechanizmov prepojenia psychického a telesného zdravia.
3. Prostredie diskusie je síce otvorenou, ale už existujúcou skupinou s vlastnými zákonitosťami, s existujúcimi vzťahmi, sympatiami a podobne. Vstup do takejto skupiny môže byť pre človeka v kríze situáciou, ktorá mu v jeho stave môže priťažiť. Pohltí časť energie potrebnej na zvládanie choroby a celkový efekt je veľmi diskutabilný. Navyše je to skupina ľudí, ktorá má rôzne záujmy a jej primárnym cieľom nie je sebaotvorenie všetkých účastníkov, ako je tomu v podpornej či terapeutickej skupine. Jej cieľom je iba diskusia na danú tému, navyše postrádajúca neverbálne prejavy záujmu a podpory.
4. Jedným z faktorov účinnosti terapie je zmluva, ktorú má odborník s klientom , ktorá určuje ich spoločné ciele, ochotu vystáť aj nepríjemné situácie a tiež určuje jej štruktúru. V diskusii neexistuje žiadna zmluva, nie je nijako štrukturovaná, nemá jednoducho funkcie a náležitosti, ktoré mať má. A navyše, nie je intímna, je verejná, čo na rozdiel od skupinovej terapie, kde sú ľudia s podobným problémom ale navyše zaviazaní mlčanlivosťou nehovoriť o problémoch iných členov skupiny mimo nej, má nepochybne úplne odlišný charakter.
5. „Pomáhajúci" tiež touto neštrukturovanosťou trpí. Je veľmi ťažké vysvetliť ľuďom, ktorí sú fascinovaní dobrom a pomáhaním, že každé pomáhanie má svoje hranice. Že je potrebné sa ohraničiť aj preto, aby sme nevyhoreli. Nasadzovať sa pre každého trpiaceho v každú dennú dobu je nemožné. Preto je potrebné mať vymedzený čas kedy pomáham. Okrem ľudí v ohrození života - s rizikom samovraždy - žiadny terapeut nie je k dispozícii 24 hodín denne pre emocionálne výlevy svojich klientov. S tými sa okrem vyhradeného času musia popasovať sami, čo má tiež terapeutický efekt. Prípadne trochu asertívnejší diskutujúci - myslím tých, ktorí sú si viac vedomí svojich potrieb a sú ochotní o nich hovoriť aj keď nie sú výlučne pozitívne - dajú tiež najavo svoje limity, hranice a postoje k článkom, očakávajúcim a vyžadujúcim súcit a pozitívnu odozvu v hociktorej dennej dobe. Následne sú často označení z málo citlivých a empatických, bez reflexie toho, že možno práve oni vedia o účinnej pomoci dosť na to, aby poznali aj jej hranice.
6. Ľudia prechádzajúci rôznymi krízami vyhľadávajú iných s podobnou skúsenosťou. Podporné skupiny majú v niektorých krajinách dlhodobú tradíciu. Zverejnenie svojho problému je iste aj formou vytvárania si takejto „skupiny" pretože sa ozvú ľudia s podobnými zážitkami a skúsenosťami. Laická pomoc má však tiež svoje úskalia - laik nemusí vedieť odhadnúť ktorú časť osobnosti svojou intervenciou podporuje. Ak v rozhodujúcom momente podporí nesprávnu časť osobnosti človeka v kríze - napríklad tú, ktorá sa ľutuje, namiesto tej, ktorá má skutočný potenciál pre zapracovanie na sebe samom, jeho podpora nevedie k želanému výsledku.
7. Jedným z najrozhodujúcejších momentov, rozhodujúcich o úspešnom „zvládnutí" krízy je moment konfrontácie. S bolesťou, ale s vedomím nutnosti musí terapeut použiť všetky pozitívne nástroje blízkeho a autentického vzťahu v bode, kedy by podpora bola krokom späť, ale konfrontácia pomôže práve tej zdravej, len zľahka klíčiacej časti transformujúcej sa osobnosti preraziť škrupinu neurotický pascí ega a prejsť cez údolie Tartaru do nového života. Prílišné ochrancovstvo trpiaceho pod vplyvom „fascinácie dobrom", súcitu a „lásky" môže viesť k strate tohto najdôležitejšieho okamihu. Aj chirurg musí v presnom okamihu zarezať do chorého tkaniva, aby pacient nezomrel. Ak sa mylne domnievame, že láska a súcit v podobe láskavosti a dobroty postačuje, podobáme sa chirurgovi, ktorý poškodené tkanivo ošetruje a mazná sa s ním, namiesto toho aby ho odstránil a umožnil uzdravenie. Pre tento moment psychoterapeuti študujú celé roky, podstupujú stovky hodín vlastnej terapie a neustálej supervízie. Diskutéri na blogu túto kvalifikáciu s najväčšou pravdepodobnosťou postrádajú. Vypočutie rozhodne nestačí, i keď môže byť oporou v istej fáze. Predlžovanie tejto fázy je však nežiadúce. Slová, ktoré vyzerajú ako necitlivé, sú často práve tým skalpelom, ktorý môže priniesť zmenu „na ostrí noža". Ak nôž otupíme, neplní svoju funkciu.
8. Ďalšou chýbajúcou zručnosťou laických diskutérov je poznanie úlohy bolesti, depresie a osamelosti v procese uzdravovania človeka. Našou prirodzenou tendenciou je ochrániť druhých pred bolesťou, nedopustiť depresiu a podobne. Faktom ale je, že tieto fenomény nie sú náhodné, objavujú sa v momentoch, ktoré sú transformujúce - napríklad ak nemám okolo seba nikoho, kto by mi rozumel, môže sa vynoriť skúsenosť v ktorej sa odovzdám bohu, tak ako ho chápem. Dotknúť sa dna je často potrebné na odrazenie sa a práve depresia a pocit bezútešnosti môžu byť kľúčovým zážitkom, ktorý vedie k pocitu znovuzrodenia. Ak laicky odrádzame človeka v kríze od týchto emócií, škodíme mu a vraciame znovu silu jeho starému egu, ktoré de facto nesie za krízu zodpovednosť.
9. Skúsenosti meniace náš život nás vedú k istej forme existenciálnej osamelosti. Aj preto ľudia, ktorí nimi prechádzajú, trpia pocitom nedostatočnej odozvy okolia. V komunikácii s blízkymi musia prekonávať oveľa viac bariér ako v komunikácii s anonymnými ľuďmi na internete. Preto táto forma „autoterapie" nesie vysoké riziko pre vzťahy a okolie trpiaceho. Môže byť únikom od skutočných vzťahov ktoré potrebuje v kritickej situácii, ku vzťahom virtuálnym, ktoré sú ľúbivejšie, zdanlivo podporujúce, zdanlivo hojivé. Je tu však riziko, že je to znovu len nadstavba pred skutočnou zmenou unikajúceho starého ega a bráni uzdraveniu človeka. Odvádzanie emocionálnej angažovanosti do bezpečia virtuálnych vzťahov ubližuje trpiacemu aj jeho blízkym. Ak sa vyžaluje kamarátke cez internet, nemá už často potrebu hovoriť o probléme v najbližšom okolí a preto ani nehľadá spôsoby komunikácie ktoré by to umožnili, a nevenuje dostatok úsilia reálnym vzťahom okolo seba.
10. Existenciálna osamelosť sa často prejavuje mlčaním, uzavretosťou, a nemožnosťou hovoriť o svojej skúsenosti. Verbálna diskusia obchádza tieto štádiá spracovania situácie, preto verbalizácia viazne často na povrchnom vyjadrovaní toho, čo sa vyjadriť dá. Pre pozorného čitateľa je potom táto verbalizácia znehodnotením vlastnej skúsenosti, „znesvätením" témy, ktorá si to nezaslúži.
Existenciálna osamelosť reflektuje fakt, že čeliť realite života a smrti musí každý sám za seba. Často hovoríme že blikanie svetielok naokolo - tých druhých ľudí - nám v akejkoľvek podobe pomôže. Ale či je to naozaj tak, zistíme až keď sme sami v situácii, kedy už je možno okolo nás iba púšť a naše zmysly už nevnímajú nič z okolitého sveta.
Niečo iné je spracovanie krízy či transformujúcej skúsenosti po jej ukončení. Je to fáza, kedy už emocionálne otrasy ustali, človek si rekapituluje svoju skúsenosť a to, čo mu pomohlo, a odovzdá túto skúsenosť ostatným. Prevažne tu nájdeme aj oveľa zrelšiu formu komunikácie, nadhľad a potrebnú dávku sebakritiky a humoru, ktoré dokážu skúsenosti popisovať s nadľahčením, ktoré ale nie je ich zľahčovaním a dehonestáciou.
Osobne by som žiadnemu človeku v kríze neodporúčala voliť formu blogu či inej diskusie na internete ako formu terapie a svojpomoci. Je potrebné hľadať odbornú pomoc, i keď sa zdá, že písanie prináša dočasnú úľavu. Vo výnimočných prípadoch by mohlo mať takéto písanie svoje opodstatnenie, ale iba ako doplnok existujúcej terapie minimálne v podpornej skupine či v individuálne psychoterapii. Je aj zodpovednosťou všetkých, ktorí si myslia, že pomáhajú, aby nepreceňovali svoje schopnosti a silu bežného vypočutia a zdieľania, a ak si získajú dôveru trpiaceho, aby mu odporučili nevyhnutnú odbornú pomoc. Poznanie limitov svojich možností je súčasťou pokory, ktorá je zoči-voči trpiacemu človeku nevyhnutná.
