V časoch môjho detstva mala moja rodina veľké tajomstvo. Často sme navštevovali naše tetušky v meste pod Zoborom. Ako slobodné sestry často pomáhali našej babičke, a keď sa predčasne pobrala na druhý svet, tak pomáhali aj s výchovou jej troch detí. Ony sa nikdy nevydali, a ako čas plynul, starali sa aj o deti jej detí, teda o nás. Boli to vlastne moje pratety z maminej strany, drobné, statočné žienky, ktoré žili veľmi usporiadaným životom, plným pomoci druhým. Medzi ich koníčky patrilo háčkovanie (sedieť bez práce bolo pre nich hriechom), a háčkovali aj veľa oltárnych pokrývok do kostolov, lemy na ne i na kňazské a miništrantské odevy, a každý týždeň upratovali v kláštornom kostole v Nitre celé desaťročia.
Tým tajomstvom, ktoré tieto tetušky strážili, boli biskupské insígnie tajne vysväteného biskupa Korca, v tom čase prenasledovaného totalitným režimom. Ako by to bolo dnes, si pamatám ten pocit, keď z obrovskej šatníkovej skrine, spomedzi čistých naškrobených plachiet vytiahli plochú škatuľu, a my sme sa mohli pozrieť so zatajeným dychom na biskupský kríž, prsteň a štólu. Nesmeli sme o tom nikomu hovoriť, ale pri nedeľnom stole často spomínali, ako biskup Korec k nim chodil, keď vykladal sudy s naftou, a zastavil sa vždy u nich na nedeľný obed. Bolo vari i viac takých, ktorí s ním sa u nich stretali, a keďže boli slobodné, bez rodiny, a už na dôchodku, neboli také obavy, že by ich štátne bezpečnosť upodozrievala či prenasledovala.
Po revolúcii už insígnie putovali k ich držiteľovi, nemusel ich schovávať u starých tetušiek v obrovskej skrini. Vždy sa potešili, že už ako kardinál, keď náhodou prechádzal autom okolo nich na ulici, dal auto vždy zastaviť, a neopomenul ich pozdraviť a popýtať sa na ich zdravie.
Tak je biskup Korec, symbol prenasledovanej cirkvi, ako som ho vtedy vnímala, spätý s mojím detstvom, a s mojou rodinou, ktorá mu spokytla útočisko v ťažkých chvíľach. Nebude náhodou, že pri sledovní vystúpení arcibiskupa Bezáka, sa mi vynorila táto spomienka. Je v situácii, ked nemá kam "hlavu skloniť" a stal sa, žiaľ, disidentom vo vlastnej cirkvi. Je smutné, že to, čo robil bývalý režim, môže zažiť dnes kňaz, človek, biskup, od svojich vlastných. A nie je jediný, podobne niektorí kňazi a biskupi tajnej cirkvi sa aj po jej oslobodení stali disidentmi a vyhnancami vo vlastnej rodine - cirkvi.
Tak mi teda napadlo, v duchu krásnych rodinných tradícií, z hĺbky duše a tajomstiev, ktoré sme ako deti považovali za posvätné svojim čistými očami a srdciami, bolo by mi cťou poskytnúť aspoň na chvíľu útočisko spravodlivému človeku, ktorého vlastní neprijali a upreli mu miesto v jeho vlastnom domove. Nuž zastavte sa, Monsignor Bezák, niekedy u nás na obed, dvere máte otvorené!
