Vonku prší a tak bozkov pod rozkvitnutou čerešňou veľa nebude. Myslím na alej sakúr ktorá lemuje jednu ulicu neďaleko a na ktorú som sa chystala s foťákom. A na Posledného samuraja. Hľadal dokonalý verš a dokonalý kvet, súc presvedčený že dokonalý je len máloktorý z nich. Keď umieral pre svoj ideál, upierajúc zrak na rozkvitnutú sakuru, našiel svoj verš: každý kvet je dokonalý.
Niečo umiera aj tu. Aj keď viem, že smrť je len zmena, alebo zmena znamená vždy smrť niečoho na čo sme boli zvyknutí, je mi smutno. Možno naozaj dobre vidíme vtedy, keď niečo strácame. Tak sa pozerám. Vidím krásnych ľudí a strom obsypaný kvetmi. Neviem, či sa ich niekto vzdáva, alebo ich orezáva, či striasa tie, ktoré sa mu v jeho nevidení vidia málo dokonalé. Nech už je to akokoľvek, tú stratu mnohí prežívajú, aj keď sa môže zdať banálnou.
A práve mi došlo, prečo strata, zmena a sakury pre mňa súvisia. Dlho pred posledným samurajom som každý rok obdivovala sakury na námestí v Trnave, kam som chodila na gymnázium. Vyrúbali ich na jar pred našou maturitou, ešte boli v kvete. Ten pohľad, ako tam ležali pred holými priečeliami budov mal v sebe niečo definitívne. Tak asi preto. Presah o narodení niečoho nového a možno aj krajšieho, o vykročení do dospelosti a podobne, čo dá tejto strate zmysel, sa mi teraz robiť nechce.
Nuž nech to, čo odchádza, odpočíva v pokoji. Nech je váš kvet pre vás vždy dokonalý.
