Spočiatku sa aj bál a niektoré večerné prechádzky sme absolvovali so stiahnutým chvostom alebo s nervóznym odskakovaním od plotov. Najlepšie sú neprehľadné ploty, spoza ktorých sa ozve buchot, ako domáci pes skočí na drevené debnenie a vybafne tak, že aj mne zostane na chvíľu srdce stáť. Postupne si zvykol a neraz zúrivo hrabe na mieste( v bezpečnej vzdialenosti od domáceho havkáča) aby ukázal, že tu je pánom on, pretože prišiel na to, že tí "spoza plota" síce brešú, ale nehryzú...
Svet "za plotom" je ale pre neho veľkou záhadou. Neraz sa postaví na zadné labky a snaží sa aspoň čuchom zistiť, ako ďaleko je najbližší pes. Veľmi zriedka sa nájde taký, ktorý príde k bráničke pomaly a vzájomne sa oňuchajú. Ale určite túži dostať sa do tých priestorov za plotom, aby si rozšíril svoje teritórium. Ak nájde bráničku otvorenú, hneď to berie ako pozvanie a aspoň malý kúsok za ňou si označkuje a znovu víťazne pohrabáva na novozískanom území.
Premýšľala som, ako vlastne vníma on a iní psi túto situáciu. Kto sa vlastne cíti byť "za plotom", odstavený od možnosti dostať sa na nové územie? Cítia uväznení oni, pretože sa v živote nedostali na prechádzku na ulicu ani na iné miesto? Zúrivo brešú, pretože mu závidia jeho voľnosť? Alebo je to náš Kori, ktorý má pocit že za plotom sú úžasné územia, plné lákadiel, na ktoré sa nemôže ani za svet dostať?
A koľkokrát sme my ľudia v podobnej situácii? Kráčame po mieste lemovanom plotmi a máme pocit, že sme uväznení a okolo nás je len kopa hluku a strachu, ktorý nám neumožňuje dýchať. Cítime sa byť väzňami a nevidíme koniec nášmu trápeniu. A pritom stačí iba ísť dostatočne dlho dopredu, aby sme sa dostali na miesto, kde sa ploty zázračne rozostúpia a my uvidíe polia a lúky a pochopíme, že sme i tak boli celý ten čas slobodní...