Jozef nerozpráva. Keď ku nemu niekto príde, obvykle si spojí dlane a gestom, pri ktorom palce smerujú do úst naznačuje, že by chcel niečo jesť alebo piť. Personál mu obvykle niečo dá z jeho zázračnej skrinky, ktorú zatiaľ bohato zásobujú jeho rodičia. Keď má chuť počúvať hudbu (záujem o klavírne koncerty by zrejme od neho nikto nečakal), zavedie vás ku prehrávaču, aby ukázal, čo si praje. Dokáže vydať pár zvukov, ale keď je dlho sám, búcha hlavou do steny, alebo sa hojdá v kresle, ktoré mu priniesli z domu. Búchanie hlavou niekedy použije aj pri snahe o komunikáciu, vtedy chytí svojho partnera za vlasy a udiera mu svojou hlavou do čela. Bolí to, je to citeľný spôsob medziľudského kontaktu. A nechodí von, nemá dôvod a nechce tam ísť, nezíde dokonca ani dolu po schodoch.
Emíllia sa rozhodla s ním vyskúšať všetko, čo sa naučila o minimálnych signáloch a zmyslovom prežívaní. Informáciu, že každý prejav klienta je zmysluplný, len niekedy nepoznáme jeho význam, alebo sme nenašli správny dešifrovací kľúč. Že len vtedy, ak sme ochotní vyslanému signálu venovať čas a pozornosť, ukáže svoje tajomstvo, stane sa cestičkou k vnútornému svetu toho druhého, ktorý nemôže o prežívaní hovoriť tak ako my. Že jedna z možností, ako ho zachytiť, je reagovať podobným signálom, aby sme dodali energiu často mihotavým odozvám a zábleskom z inej dimenzie.
Preto keď najbližšie prišla k Jozefovi, na jeho gesto neodpovedala podaním sladkosti. Naopak, zovrela mu dlane svojimi rukami a prihovorila sa mu. Usmial sa tak trochu bokom, a potom ju chytil za hlavu. Pri prvom buchnutí sa jej trochu zaiskrilo pred očami, ale neuhla. Jemne ho tiež chytila za hlavu, on buchol druhýkrát, tentoraz slabšie. Povedala mu, že ju to bolí, tretíkrát si už len priložil čelo na jej hlavu a potom ju pustil. Volala ho von, ale nechcel ísť. Všimla si, že nervózne poklepkáva prstami po stene. Pridala sa k nemu. Spozornel. zopakovala to znovu, a chvíľu si takto klopkali vedľa seba. Potom ho opatrne chytila pod pazuchu a otvorila dvere. Jozef zaváhal, a zašuchotal pri nerozhodnom pohybe chodidlami po zemi. Zopakovala to. Zvuky boli pre neho zaujímavé, tak urobil pár krokov. Nakoniec ho teda mala tam, kde ho chcela mať - v pohybe. Pridala ďalší zvuk a ďalšie kroky - a tak sa pomaličky šuchtali ku schodom. Na prízemí hádam nebol ani raz za tú dobu, čo je v zariadení. Upozornila ho na schody a pomaly šli dole. On na každom schode klepol podošvou, ona to zopakovala. Alebo klepol dvakrát, ona tiež. Na tvári mu bolo vidno radosť a uvoľnenie, sem-tam ju testoval, či nevynechá nejaký nový zvuk, ale nevynechala, zrkadlila ho čo najlepšie. Takto prišli až na dvor. Priviedla ho k jazierku, posadila ho na trávu, nechala ho po nej prechádzať rukami, namočiť si prsty do jazierka a pritom mu rozprávala, čo to je. Keď prišiel čas, aby sa vrátili, Jozef hrdý kráčal do izby. Kým porobila prácu na oddelení, čakal ju na chodbe, nechcel sa odtiaľ ani pohnúť.
Od toho dňa sa jeho život zmenil. Brala ho na prechádzky častejšie, a keď si kolegyne všimli, čo robí, najprv trochu zazerali, ale neskôr ho aj oni začali brávať so sebou. Odvtedy už nesedáva iba v izbe a nečaká na niekoho, kto mu podá sladkosti zo skrinky. Taký je príbeh jedného nemého anjela, ktorému sa vďaka načúvaniu a pozornosti niekoho z jeho okolia zmenilo prostredie štyroch stien na širší životný priestor. Je to málo? Možno pre niekoho áno, pre neho to však znamená menej boľavých modrín na hlave, ktorou už nebúši tak často do stien, obklopujúcich jeho samotu.
