reklama

Holokaust nie je minulosťou

25. marec má viacero prívlastkov. Je Dňom zápasu za ľudské práva, dňom, kedy si pripomíname bratislavský Veľký piatok z roku 1988, je i Dňom počatého dieťaťa. 25. marec je aj dňom pietnej spomienky na obete holokaustu. V prvom transporte, ktorý opustil popradskú železničnú stanicu 25. marca 1942 vo večerných hodinách, odviezli do koncentračného tábora v Auschwitzi (Osvienčime) v Poľsku tisíc židovských dievčat z východného Slovenska. V diskusiách o holokauste sa občas objaví názor, že je zbytočné zaoberať sa neustále udalosťou, ktorá patrí do dávnej histórie. Holokaust však nie je minulosťu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (63)

Táto historická trauma je každodennou realitou nie len pre tých, ktorí prežili peklo koncentračných táborov, ale aj pre milióny ďalších ľudí, nesúcich toto tragické dedičstvo vo svojom individuálnom či kolektívnom nevedomí. Tento fenomén nie je väčšine bežných ľudí veľmi známy. Vážne sa ním zaoberajú uznávaní odborníci. Podľa skúseností obetí a terapeutov, o ktorých sa môžeme dočítať napríklad na stránke českého bloggera Františka Kostlana, sa hrôzy holokaustu a šoa sa prenášajú medzigeneračne na druhú i tretiu generáciu obetí tejto traumy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úzkostné stavy, psychosomatické a onkologické ochorenia, poruchy prijímania potravy, bezdôvodný strach o vlastné deti, zážitky scén, ktoré vo svojom živote reálne nevideli – to všetko vychádza na povrch na terapeutických sedeniach. Potláčanie týchto zážitkov vedie k pocitu znecitlivenia, uzavretiu a izolovaniu traumy do „železnej skrinky“ odkiaľ ale musí raz, v záujme zachovania duševného aj telesného zdravia, vydolovaná prežitá, spoznaná všetka bolesť, strach a hrôza, ktorá sa s touto traumou spája.

Kolektívne nevedomie je podľa Junga sféru nevedomia, kde sa určité vzorce, zážitky a predstavy prenášajú medzi príslušníkmi určitej skupiny ľudí, rodiny, národa, i celého ľudského spoločenstva. Tento fenomén zrejme je jednou z možností vysvetlenia prenosu nespracovanej traumy z generácie na generáciu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Že člen európskej kultúrnej rodiny mohol dospieť až ku koncentračným táborom, vrhá povážlivé svetlo na všetkých ostatných.“ píše Jung. „lebo kto, konieckoncov, sme, aby sme mohli domýšľavo tvrdiť, že u nás by sa nič podobného nemohlo stať? ..S hrôzou sme si uvedomili, čoho všetkého je človek schopný a čoho by sme teda boli schopní aj my, a od tej doby v nás hlodá strašná pochybnosť o ľudstvu, kam patríme aj my.“

Prepracovať sa k tejto traume vôbec nie je jednoduché. Hovoria o tom aj skúsenosti "detí z fotografie" „So sestrou sme o svojej traume nehovorili päťdesiat rokov“ hovorí autor dokumentu a jedno zo zachránených detí. Prežili koncentračný tábor spoločne ako 8-10 ročné deti, a trvalo im paťdesiat rokov, kým, o tom boli schopní spolu rozprávať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okrem priamych obetí šoa a holokaustu, ktoré ich stále nosia buď zatvorené vo svojich „železných skrinkách“, alebo sa aktívne snažia s nimi konfrontovať, sú okolo nás aj milióny potomkov druhej a tretej generácie, ktorí nosia túto traumu ukrytú hlboko vo svojom nevedomí. Jednou z týchto mlčiacich skupín sú aj Rómovia na Slovensku. Rómsky holokaust- porraimos, bol dlhé roky úplne tabuizovanou témou a dodnes nie je úplne zdokumentovaný. Aj druhá a tretia generácia Rómov nesie v sebe prenesené zážitky svojich predkov. Takmer každá rómska rodina má predka, ktorý bol počas holokaustu zavraždený. Nehovoria o tom, málokedy sa k tejto udalosti vracajú. Strach o seba a o svoje deti však majú. Možno i tu je jeden z koreňov ich súčasnej segregácie a nedôvery v "tých druhých". Nevedomky, ale bránia sa možnosti byť priradení k tejto skupine. Mojej priateľke v čase sčítania ľudu opakovane volala jej matka a úpenlivo ju prosila, aby sa nehlásila k rómskej národnosti. Je to náhoda alebo krutá skúsenosť prenesená cez generácie?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Holokaust ako trauma sa týka aj nás a našich predkov. Tí, ktorí mlčali, keď začali deportácie, ktorí bohatli a profitovali na arizáciách alebo na odmenách za ukrytie židovských spoluobčanov (nie všetci to robili nezištne), alebo tí, ktorí podporovali a podporujú fašistický slovenský štát, nesú zodpovednosť za svoje skutky, za svoje postoje i za svoje nekonanie. Hriechy otcov trestá Hospodin do štvrtého pokolenia, hovorí biblia.

Kolektívna zodpovednosť sa prenáša medzigeneračným prenosom aj na nás. Je možné, že následné hrôzy komunizmu boli následkom nášho nepriznaného hriechu, nenávisti a zášti, nesenej z generácie na generáciu už po storočia a prejavenej mlčanlivým súhlasom so „zbavovaním sa“ označeného nepriateľa. Prenasledovanie katolíckej cirkvi v komunistickom režime je možné vnímať v tomto kontexte ako následok jej podpory či neschopnosti čeliť nastupujúcemu a rozvíjajúcemu sa fašizmu. Snahy o to, aby bol Jozef Tiso blahorečený a považovaný za mučeníka, sú hlbokým nepochopením role, ktorú zohral vo vplyve na realitu nášho národa a tiež signálom ignorovania tieňa, ktorý si nesieme teraz už aj cez ďalšie generácie.

Hriech môže byť odpustený po tom, čo ho hriešnik oľutuje a rozhodne sa svoj život zmeniť. V božích očiach oľutovaný hriech prestáva existovať. Ale pozrieť sa pravde do očí nebýva ľahké. I keď sa hrdíme ako národ niekoľkými desiatkami ocenení „spravodlivý medzi národmi“ ktoré dostali ľudia, neváhajúci riskovať svoje životy pre záchranu prenasledovaných, je potrebné si uvedomiť, že tých, ktorí mohli niečo urobiť, a neurobili, je oveľa viac.

Prijať časť svojej zodpovednosti, identifikovať fakt, že to často bola zášť a chamtivosť, čo vyvolalo pocit, že to, čo sa deje, je v poriadku, že viera v boha môže ospravedlniť nenávisť a súhlas s vraždením, nájsť podstatu toho zlého v sebe aj cez pocit, že nás sa to netýka a že naše „železné skrinky“ ani neexistujú, to je úloha, ktorá stojí pred nami dnes. Uvedomiť si, že holokaust nie je minulosťou pre milióny ľudí, ktorých život denne poznačuje jeho strašné dedičstvo.

Nie, nehovorím o kolektívnej vine. Hovorím o ochote prijať zodpovednosť, ktorá nám, každému z nás prináleží. Spýtali sme sa svojich dedov, kde boli, čo robili a čo si mysleli keď sa to dialo? Vieme odkiaľ pochádza majetok, ktorý nadobudli naše rodiny v tom čase? Vieme spoznať, keď niekto hovorí a presadzuje názory, ktoré sú podobné tým, spred 65 rokov? Keď som sa spýtala jedného staršieho človeka z môjho bližšieho okolia, na to, čo vlastne bolo na židoch také zlé, čo ľuďom na nich prekážalo, povedal jednu vetu: „oni mali peniaze.“

Je zrejmé, že aj neustále návraty prejavov fašizmu a jemu podobných názorov nám pripomínajú súčasť nášho kolektívneho aj individuálneho tieňa, ktorú sme dodnes nespracovali. A načo by sme to mali robiť? Načo by sme sa mali zaoberať niečím podobným, vonkoncom nie príjemným a pohodlným? Pretože je tu šanca, ktorá nás môže posunúť ďalej, ako píše Jung: „Konfrontovať človeka s jeho tieňom znamená ukázať mu aj jeho svetlo.“

„Spása“ totiž neznamená, že je niekomu odňaté bremeno, ktoré nemienil niesť. Ako neznesiteľný je človek sám sebe, to prežíva len ten, kto je úplný.“

„Keby tak ľudia vedeli, aký to znamená zisk, keď človek nájde svoju vlastnú vinu, a aké zvýšenie duševnej úrovne!“

Opak môže znamenať problém, ktorý sa bude niesť do budúcnosti, na ďalšie generácie. Pre niektorých jednotlivcov ( a možno aj pre národ) môže mať aj fatálne dôsledky.

Gabi Neumann, autor spomínaného dokumentu v diskusii k filmu rozprával príbeh jedného zo svojich spolupútnikov, s ktorým sa mal niekoľkokrát stretnúť. Keď ich stretnutie už bolo takmer isté, dostal správu, že jeho kamarát náhle zomrel. Skúsenosti z Osvienčimu boli pre neho tak bolestné, že radšej, než by mal hovoriť o svojich zážitkoch, hoci s človekom, ktorý ich s ním zdieľal, zomrel, na stretnutie neprišiel.

Zdá sa to nepravdepodobné? „Ak sa dostaví osudovo požiadavka sebapoznania, a my sa jej vzoprieme, potom tento odmietavý postoj môže znamenať aj skutočnú smrť... Nevedomie má tisíce spôsobov, ako prekvapivo rýchlo ukončiť existenciu, ktorá nemá zmysel.“ uvádza Jung.

Aj okolo nás chodia ľudia, ktorí nesú živú ranu, možno pochovanú hlboko vo svojom vnútri, ktorá je ich vnútornou realitou a ovplyvňuje ich život. Vieme, že nesieme zodpovednosť. Či ju prijmeme a pomôžeme tak liečiť rany sveta, na ktoré máme dosah, je na každom z nás. Tak prijmeme výzvu, ktorú nám prináša táto požiadavka sebapoznania.

Viera Šimkovičová

Viera Šimkovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  62
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Veľkosť človeka sa nemeria iba výšinami, na ktorých spočinulajeho noha, ale aj temnými roklinami a prepadliskami, ktoré dokázal zdolať pri ceste do výšin... Zoznam autorových rubrík:  Postrehy a komentáreŽivotné cestyPríbehyPsychológia a spiritualitaRozprávkovoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu