Pápežov list Írsku: Od začiatku odsúdený na sklamanie
List pápeža Benedikta írskym veriacim bol stratený už v prvom odstavci. Priznáva, že jeho zdrojom informácií o situácii v Írsku boli Írski biskupi a že jeho analýzy a navrhované riešenia boli výsledkom spolupráce s Vatikánskymi predstavenými. Táto kombinácia garantovala však iba ďalší krátkozraký a povrchný pohľad na túto strašnú pohromu a neuveriteľne zavádzajúce riešenie, ktoré má zachraňovať skôr pôvodcov problému, než jeho obete.
List má určité pozitíva. Po prvýkrát sa muž na vrchole skutočne dostáva k rozpoznaniu reálnych prípadov tejto nočnej mory, aj keď tieto boli známe a viditeľné väčšine ľudí mnoho rokov. Nepotrebovali sme, aby nám pápež povedal, že „nevhodný záujem o zachovanie reputácie Cirkvi" a „tendencia" laikov uprednostňovať klérus prispela k tejto pohrome. Keď sa prihovára k obetiam, uznal, že aj keď „mnohí mali odvahu hovoriť...nikto by ich nepočúval." Faktom je, že mnohí... takmer všetci boli neúspešní a boli by odmietnutí znova, nebyť masívneho pobúrenia, ktoré konečne prelomilo stenu odmietania a popierania zo strany cirkevnej hierarchie a pápeža. Všetko, čo pápež povedal o zneužívaní, bolo známe takmer každému, okrem hierarchie. Dobrá správa je, že čokoľvek už vedel alebo nevedel, pápež rozoznal klerikalizmus, herézu, podľa ktorej kňazi a biskupi sú nadradení a môžu klamať ľuďom, pričom sa má s nimi inak zaobchádzať, než s bežnými ľuďmi, ako podstatnú časť problému.
Väčšiu časť listu pápež káže a napomína írsky ľud, radšej než by ukázal, že má na dosah ruky podstatu tejto masívnej trhliny v tele Petrovej berly. Hovorí o kriminálnej podstate súčasných prípadov zneužívania a pripomína opakovane sa prehrešujúcim kňazom a predstaveným hanbu a neúctu, ktorú priniesli kňazstvu, ale robí neslýchanú chybu, keď kladie „nesmiernu ujmu, spôsobenú obetiam" na roveň v naliehavosti s ujmou, ktorú utrpela Cirkev, čím podľa mňa určite myslí inštitucionálnu Cirkev, a reputáciu týchto kňazov a náboženského života. Tu neexistuje žiadne porovnanie. Násilnosti páchané voči obetiam vražednými zneužívateľmi a samoúčelné odmietanie biskupmi je oveľa horšie, ako „ujma". Je to úplná vražda ich duší.
Zborenie posvätného imidžu kňazstva a kultúry kléru je očakávaný a potvrdený výsledok. Jeho Svätosť karhá biskupov, ale tiež sa snaží nepresvedčivo o zbavenie ich viny. Zlyhanie, nie iba „niektorých z vás", ale každého biskupa, ktorý čelil prípadu zneužitia, pri použití kanonického práva potvrdzuje názor, že koreň problému môže byť aj jeho riešením. Kánonické právo nielenže bolo neúčinné a nepoužiteľné v ochrane laikov pred zneužitím, ale je hlavnou súčasťou problému. Utajovanie, ktoré krylo túto pohromu, je produktom kánonického práva. A navyše, hoci sexuálne zneužitie je nazvané trestným v cirkevnom právnom kódexe, je tiež zločinom v sekulárnej spoločnosti. Skúsenosti posledných desaťročí bezpochyby ukázali, že Cirkev a jej kánonické právo sú nielenže neefektívne pri riešení sexuálneho zneužívania príslušníkmi kléru, ale že posadnutosť vonkajším imidžom a bezpečnosťou cirkevných štruktúr umožnila abuzérom naďalej škodiť. Vo svojom vyjadrení ocenenia pre snahu biskupov zahojiť chyby minulosti, pápež nedokázal rozpoznať, že jediné efektívne snahy o zahojenie, ktoré biskupi zaviedli, boli výsledkom masívneho tlaku civilných súdov, vyjadrení médií, a nadovšetko pobúrením obetí a spoločnosti. Okrem jeho silných slov pokarhania pre biskupov, pápež Benedikt vyzerá byť úplne slepý k ich základnej roli v tejto tragédii. Je schopný vidieť, že ten intenzívny hnev a pobúrenie je namierené na biskupov, a nie úbohých zneužívateľov?
Pohľad na svet z Vatikánu je jasne krátkozraký. Pápež a starší predstavení, s ktorými konzultoval, očividne vidia inštitucionálnu Cirkev ako výhradný a univerzálny zdroj duchovnej bezpečnosti pre katolíkov, a spoločenský príklad pre sekulárny svet. List jasne ukázal, že pápež a biskupi veria, že konečné uzdravenie obetí a ich rodín je v uzmierení sa s inštitúciou a v obnovení „rešpektu a dobrej vôle írskeho ľudu voči Cirkvi". Uvádzaním účelových citátov o inštitucionálnej cirkvi v celom liste, pápež Benedikt prezrádza, že všetko, o čom to je, nie je uzdravenie obetí, alebo očistenie Cirkvi, ale je to o moci, ich moci, a o uistení, že viac z tejto moci už nebude stratenej.
Konkrétne riešenia (uvedené v liste) sú surealistické. Žiadať írsky ľud, aby konal pokánie za obnovu Írskej cirkvi, znamená žiadať ich, aby prijali hanbu za pohromu sexuálneho zneužívania. Toto je vrchol. Nebol to írsky ľud, kto spôsobil tento útok na integritu Cirkvi, ale tí muži, ktorí boli vysvätení, aby ju chránili. Výzva k programom modlitieb a národným misiám ako cesty z tsunami je to, čo odborníci na duševné zdravie nazývajú magické myslenie. Pápež a biskupi sú uprostred najvážnejšej krízy ktorej čelí katolícka viera za posledných tisíc rokov. Stratili všetku silu, aby urobili čokoľvek efektívne na to, aby ju vyriešili alebo ju aspoň zmiernili. Pred sedemnástimi rokmi pápež Ján Pavol II napísal list Americkým biskupom o presne tomto probléme. Povedal v ňom, že medzi prostriedkami ktoré mali biskupi na to, aby reagovali na problém „Prvou a najdôležitejšou je modlitba, vrúcna, pokorná, dôverná modlitba.! O sedemnásť rokov neskôr sa pohroma odhaľuje už nielen v USA, kde JP II a jeho kúria chabne tvrdila, že bola skrotená a zadržaná, ale odhaľuje sa po celej Európe, s jasným predpokladom, s jasnými indikáciám, že budeme vidieť oveľa viac odhalení v cirkvi v ďalších krajinách. Martin Luther King raz povedal : „Je dobré sa modliť, ale teraz musíme pochodovať." Pochodovanie by znamenalo urobiť rozhodné kroky, ktoré obaja pápeži, JPII a aj Benedikt neboli schopní akceptovať, pretože tieto kroky by znamenali vypochodovať z pevnosti moci a uznať, že hierarchický systém a jeho posadnutosť mocou a kontrolou je nepriateľom, a nie sekulárny svet.
Pápež bol očividne hlboko zasiahnutý utrpením obetí a ich rodín, ale osobná úzkosť namiesto aktivity nie je dostatočná. Tí, ktorí hľadia na tento list ako konečný signál, že Cirkev sa vynorila z tejto dlhej, tmavej noci duše, budú veľmi sklamaní. Dni kedy „Svätý Otec to povedal, tak to tak musí byť" sú mŕtve a pochované. Pápež skutočne verí, že cirkev je jediná, kto môže zahojiť obetiam rany a skončiť túto nočnú moru. To môže byť skutočne pravda, ale nebude to Cirkev pápeža Benedikta, biskupov a elity som medzi kléru. Dôvera a viera v nich mizne ako voda v púšti. Bude to Ľud Boží, „cirkev" ktorá nesídli vo Vatikáne a v monarchických štruktúrach, ale v srdciach a dušiach tých, ktorí postavili podporu a pomoc tým najzraniteľnejším a poškodeným nad všetko ostatné.
Autor komentára Thomas P. Doyle je medzinárodne uznávaný ako najskúsenejší expert na kánonické právo v oblasti sexuálneho zneužívania klérom. Svoje odborné práce venuje riešeniu súčasnej krízy, zmierneniu utrpenia obetí a prevencii ďalšieho zneužívania. Originál listu je možné nájsť na stránkach Richarda Sipeho „Celibát - sex - katolícka cirkev", kde sa zhromažďujú výsledky mnohoročných výskumov a poskytuje príležitosť pre serióznu diskusiu o problematike sexuálneho zneužívania v katolíckej cirkvi. Richard Sipe je klinickým poradcom v oblasti zneužívania obetí v katolíckej cirkvi, ako terapeut a kriminalistický expert, a realizoval 25 ročnú etnografickú výskumnú prácu o celibáte a sexualite kňazov a rehoľníkov.
Ku komentáru T.P. Doyla pridávam niekoľko svojich myšlienok (doplnené 12:40) :
Aj pre mňa osobne je predstava, ako málo uvedomenia o dopade zneužívania na život obetí existuje a existovalo v danom čase v katolíckej cirkvi, len veľmi ťažko prijateľná a pochopiteľná. Hovoríme o láske a súcite, a nevieme si pritom dostatočne uvedomiť rozsah škody, ktorú svojím konaním zanechávame. Pozícia moci nás v tejto slepote len utvrdzuje.
Podstatou zneužitia je práve nerovnováha moci medzi pácahteľom a obeťou. Páchateľ má moc, ktorú zneužije voči obeti, ktorá sa nemôže brániť. Nemôže z rôznych dôvodov, jedným z nich je práve postavenie páchateľa, ktoré mu dáva punc dôveryhodnosti a autority, rešpektu, ktorý by nemal byť narušený spochybňovaním. Či už ide o interpersonálnu moc, v prípade zneužitia v rodine, alebo o moc štrukturálnu, danú postavením páchateľa, podstatou týchto skutkov často nie je samotný sexuálny obsah, ale práve využitie bezmocnosti obete a zvýšenie pocitu moci, ktorý takto páchateľ získava. Otázky spochybňujúce obete znužívania alebo smerujúce k ich zodpovednosti za vlastné zneužitie, sú bezpredmetné a hovoria o tom, že podstatu zneužitia ten, kto takéto otázky kladie, nepozná alebo poznať nechce.
Dynamiku týchto procesov nie je ľahké spoznať, ani pochopiť, zvnútorniť, preto máme tendenciu zľahčovať problém a zužovať ho na nezodpovednosť rodičov alebo obetí, ktoré mali možnosť problémy hlásiť a neurobili to. Pristupuje k tomu aj pocit derealizácie, znásobený faktom, že mnohé prípady sú niekoľko desiatok rokov staré. K derealizácii prispieva aj fakt, že väčšina informácií sa k nám dostáva cez médiá, teda nie priamym kontaktom s obeťou a jej utrpením. "Pozerať sa na niečo v telke" v nás môže zanechať pocit, že sa nás to netýka a že je to len ďalší z filmov, ktorý zmizne, keď televíziu vypneme alebo zatvoríme noviny. Podobný fenomén bol popísaný počas vojny v Iraku a v bývalej Juhoslávii, ktoré väčšina sveta sledovala práve cez médiá, nie je teda úplne nový. Treba si tiež uvedomiť, že prípady zneužívania sa dostávali v USA na povrch už pred 20timi rokmi, avšak v Európe to trvalo ďlších 20 rokov, kým bola bariéra mlčania prelomená. Pre objektívneho hodnotiteľa to tiež nie je nič výnimočné, ak si porovnáme túto situáciu s faktom, že zneužitie moci iného charakteru, napríklad masaker v Katyni, bolo zamlčiavané zo strany Ruska 50 rokov.
Preklad tohoto článku nie je z mojej strany aktom nenávisti voči katolíckej cirkvi. Je konkrétnym skutkom, ktorý môžem urobiť v smere k tomu, aby problematika zneužívania bola lepšie pochopená, aby sa bolesť a utrpenie obetí mohli aspoň čiastočne uzdraviť a aby všetky kroky do budúcnosti smerovali k účinnému predchádzaniu podobným hrozným skúsenostiam bezbranných.
