Detská lekárka sa totiž "bála" povedať matke troch detí, že to štvrté nie je vporiadku. Vedela aj diagnózu, hoci na jej tváričke nebola až tak viditeľná, ako to niekedy býva (možno preto je to nepovedali ani v pôrodnici) . Naberala odvahu asi rok a pol. Medzitým zmeškala niektoré citlivé obdobia, keď jej mohla podávať napríklad lieky na podporu mozgovej činnosti a nejaké vitamíny navyše. Nakoniec sa odhodlala a do našej rodiny pribudol nový pojem: Downov syndróm.
Nespomínam si, ako som sa dozvedela, že je moja sestrička iná ako ostatné deti. Spomínam si na chodenie k logopédovi, a ako sme doma potom fúkali chumáčik vaty po stole. Pamätám si na kopanie lopty, a na to, ako moja sestrička neznášala, keď som si na pieskovisku robila koláčik z blata - a naozaj mi chutil keď bola hlina dobre preosiata - a dala som si kúsok do úst. Ale presne si spomínam na moment, keď mi okolie dalo najavo, že je iná. Bola to taká normálna detská hádka, pri ktorej sme sa hrali na potoku, a končila tým, ako mi rovnako stará sestra mojej kamarátky vykričala: choď si za tou svojou sprostou.... Asi bola len nahnevaná, možno som jej aj ja ublížila, to už si presne nepamatám. Každopádne to bola jedna z mála situácií, kedy som ja išla na niekoho žalovať, pretože sme to potom riešili s jej mamou.
Potom prišlo obdobie pomocnej školy. Všemocný štátny aparát rozhodol, že do takej patrí, vtedy ste veľkú voľbu nemali, ak psychologická poradňa rozhodla takto. Ako osemročná nastupovala do jedinej internátnej školy tohoto druhu na Slovensku. Chýry o nej neboli ktovie aké, vraj tam deti zatvárali do pivnice, keď neposlúchali, ale prišla nová riaditeľka a tak mal už byť poriadok. Systém to bol neuveriteľný, celý prvý mesiac sme ju nesmeli navštíviť, vraj aby si zvykla. Potom sa raz do mesiaca chodilo na návštevy, raz do mesiaca mohla ísť domov. Pamätám sa na to, ako jej raz cestou do kostola spadli na zem nohavice. Z toho stresu schudla tak, že sa jej neudržali na páse. Tak sa nám po dlhých peripetiách podarilo vybaviť jej výnimku, že mohla chodiť domov každé dva týždne. Po revolúcii sme sa dozvedeli, že celý systém bol nastavený takto preto, lebo keď neboli deti celý mesiac doma, detské prídavky nechodili rodičom, ale na účet školy. Pani riaditeľka si tým robila očko na okrese. V tom čase som sa zoznámila aj s bonami a Tuzexom. Že prečo? Darčeky pre pani riaditeľku na Vianoce a koniec roka nemohli byť z obyčajného obchodu. Sestra moc neprospievala a bolo treba niečo urobiť pre to, aby ju nechali prejsť do ďalšieho ročníka.
Po skončení školy v roku ´87 nebolo veľa možností. Ústavy boli len celoročné, znamenalo by to ešte menej návštev, bývanie medzi 150 až 300 ženami s postihnutím, aj čakať bolo treba aspoň tri roky, kým sa miesto uvoľní. Rodičia sa rozhodli, že ju chcú mať doma, a začas to fungovalo celkom dobre. Mali sme mládežnícky zbor, hrávali sme volejbal, opekali si, mávali občas diskotéky. Už vtedy sme asi zrealizovali patričnú integráciu, lebo som sestru brávala skoro všade so sebou. Vedela oduševnene vyspevovať pri gitare"Jezis zije" (mäkčene nie sú vynechané náhodou) alebo "Plesajte seci ludia", ktorú jej otec hrával na organe v kostole na želanie, teda cez vianočné obdobie, samozrejme. Chalani aj dievčatá zo zboru ju brali vpohode, nemala som nikdy pocit že by im bola nejako mimoriadne prekážala, mala medzi nimi dobrých kamošov.
Lenže roky odlúčenia od rodiny a možno aj menej primeraných podnetov sa začalo prejavovať v jej psychickom stave. Jesenné depresie boli najskôr mierne, postupne však prerastali do vážnejších problémov. Vtedy sme sa dozvedali, že keď mala v škole "laplicky" (akože raple), tak jej strčili hlavu pod prúd studenej vody a bolo. Že ich strašili psami a policajtmi. Že pozeranie ideovo vhodnej Veľkej vasteneckej v nej zanechalo ďalších strašiakov v podobe Nemcov, ktorí ľudí strieľajú a neviem už čo, ale niečo mali v takej veľke taške a to v nej tiež zanechalo hrôzu. Možno ani z tej pivnice celkom neupustili, aj keď ona možno medzi tých najhorších nepatrila.
Trošku to skrátim, ale asi po troch - štyroch rokoch jej psychické problémy vyvrcholili hospitalizáciou na psychiatrii. Medzitým prišla revolúcia a v neďalekom Pezinku pripravili projekt týždenného a denného pobytu pre mladých ľudí s postihnutím, kam mohla ísť. Jej pobyt na psychiatrii je samostatný príbeh, ale s celkom dobrým koncom, lebo po návrate domov mohla začať navštevovať Hestiu. Pre to obdobie jej života to bola rozhodne veľmi dobrá voľba.
V tom období som študovala psychológiu a po revolúcii sa nám otvorilo veľa možností. Hlavne sme s otvorenými očami, ušami a srdcom počúvali všetkých tých zázračných ľudí spoza dovtedajšej železnej opony, ktorí robili vonku veci, o akých sa nám tu ani nesnívalo. Jedna z psychoterapeutických techník, s ktorými som sa vtedy "spoznala", mi prirástla k životu tak, že už som sa jej nezbavila. Čo bolo podstatné v tom období, dala mi možnosť pozrieť sa na svoj život, život mojej sestry a rodiny z úplne iného uhla pohľadu. Pomohla mi vysporiadať sa s istými vecami a poskytla mi fungujúcu životnú filozofiu. A pomáhala aj mojej sestre, to, čo som mohla skúsiť pri jej ťažkých stavoch, fungovalo to aj napriek tomu, že klasickú psychoterapiu si bez analytického myslenia klienta a schopnosti sebareflexie, popisu vlastného prežívania a myslenia, nemožno predstaviť. Odtiaľ bol už len kúsok k jednému snu o tom, ako môže táto metóda pomáhať aj iným, ktorí majú podobné zážitky, starosti a skúsenosti a starajú sa o ľudí s postihnutím. Išla som za týmto snom, a v roku 1998 som začala, tesne pred ukončením psychoterapeutického výcviku, viesť semináre pre pracovníkov domovov sociálnych služieb. Dnes počet absolventov týchto kurzov presiahol číslo 770, a príbehy s nimi spojené vám chcem vyrozprávať na tomto blogu.
