Odborníci, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, vyšpecifikovali určité spoločné črty zneužitia a jeho dopad na všetky zúčastnené strany.
A. formy abúzu. Najjemnejšou formou abúzu je manipulácia, kedy sa daná osoba nemôže brániť napríklad preto, lebo nevie argumentovať proti „všeobecne platným morálnym zásadám“ ktoré manipulátor používa na to, aby dostal ľudí tam, kde ich potrebuje mať. Najčastejším dôvodom, prečo sa abúzu nebránime býva fakt, že sme na niekom závislí alebo aspoň odkázaní na jeho dobrú mienku o nás. V rodinných vzťahoch sú to závažnejšie dôvody – žena nemôže odísť od manžela z ekonomických dôvodov, dieťa nemôže odísť od rodičov lebo sa samé o seba nedokáže postarať. Od jemnejších foriem abúzu môžu ľudia postupne prechádzať k silnejším formám, ktoré prechádzajú až do psychického týrania, fyzického týrania a podobne. V inštitúciách sa abúzus prejavuje vo forme zneužívania svojho postavenia, mobingu na pracovisku (nevhodný nátlak nadriadených). Abúzom je samozrejme znásilnenie, kde ide o zneužitie fyzickej prevahy muža (obvykle) alebo dospelého voči dieťaťu. Je ním aj zneužívanie moci hlavných, privilegovaných skupín spoločnosti (majority) voči menšinám vo forme diskriminácie, zneužívanie moci nejakej inštitúcie – politickej strany, cirkvi alebo ekonomických lobbingových skupín. Moc môžu zneužiť aj štáty voči iným krajinám (spojenecká vojna v Iraku alebo rok 1968 v ČSSR). Merdlom abúzu je vždy utrpenie obete, nie dôvody strany, ktorá má prístup k moci.
B. skrytá povaha abúzu. Abúzus máva skryté a niekedy aj veľmi rafinované podoby. Sexuálne obťažovanie na pracovisku ale aj týranie detí alebo žien sa neodohráva verejne, ale v skrytosti. To dáva páchateľovi abúzu ešte väčšiu moc a umožňuje mu pomocou zastrašovania obete vo svojich praktikách pokračovať. Verejnosť je obvykle šokovaná pri odhalení takéhoto prípadu. Diskriminácia ako forma abúzu má ešte jemnejšie podoby, odmietnutie pracovného miesta s odôvodnením že už je obsadené, pričom ho vzápätí dostane niekto iný a nie napríklad príslušník rómskej menšiny alebo žena, ktorá má malé deti, je viac ako časté. V spoločnosti sa šíri tzv. „politicky korektné vyjadrovanie“, ktoré má v podstate za cieľ ešte viac skryť skutočné predsudky a zahmliť skutočné pohnútky danej osoby.
C. dopad na obeť – obeť abúzu trpí rôznymi symptómami, od pocitu zmätenosti, bezmocnosti, hanby, sebapodceňovania, straty sebavedomia a schopnosti posudzovať reálne situáciu ako nebezpečnú. Bolesti hlavy, brucha, závraty a časté choroby môžu byť tiež sprievodnými znakmi abúzu. Pri dlhodobom abúze obeť obvykle nevidí žiadne reálne východisko, nedokáže situáciu hodnotiť z nadhľadu.
Neschopnosť rozoznať včas situáciu abúzu je jedným z následkov faktu, že sme boli často takýmto situáciám vystavení. Týrané deti či ženy často prilipnú k svojmu tyranovi a stotožnia sa s tým že si také zaobchádzanie „zaslúžia“ a pripadá im normálne. Zneužívanie, ktorému sú ľudia vystavení dlhodobo v mene nejakého režimu či náboženského presvedčenia, vedie tiež k určitému „návyku“ a zníženej citlivosti na vznikajúce abuzívne situácie. To neznižuje utrpenie obete, ani dopad na jej duševné zdravie či sebahodnotenie, ale znižuje jej schopnosť rozoznávať tieto situácie a účinne sa im brániť.
Nezriedka, najmä pri nízkom spoločenskom uvedomení o zneužívaní v rôznych podobách, obete trpia takzvanou sekundárnou viktimizáciou čo je pojem, používaný pre utrpenie, ktoré obeti spôsobuje spochybňovanie jej skúsenosti. Ak sa totiž obeť pokúsi vyjsť s pravdou von, práve fakt, že abúzus je skrytý a navyše osoba, ktorá sa ho dopúšťa, je obvykle nejakým spôsobom „pri moci“ alebo vystupuje ako starostlivý otec či manžel, okolie jej tvrdenia spochybňuje, a tým ju ďalej traumatizuje. Obeť zneužitia sa tak stáva ešte aj obeťou systému, ktorý nemá vypracované mechanizmy na zaobchádzanie s takouto situáciou. Z histórie je známe spochybňovanie žien, ktoré nahlásili znásilnenie, či to vlastne „nechceli“ a nevyprovokovali páchateľa oni, rovnako prvé kauzy sexuálneho zneužívania na pracoviskách viedli aj k spochybňovaniu obetí, ktoré niekedy ani nevydržia tento tlak okolia a prípad stiahnu. Preto v niektorých vyspelých krajinách prijali pravidlo, že v takýchto prípadoch nie obeť musí dokázať, že sa prípad stal, ale že podozrivý musí preukázať, že sa nestal. I tak v prípade prístupu k reálnej moci páchatelia obvykle nájdu spôsob, ako obeť umlčať. Od vyhrážania, až po skutočné ublíženie alebo únosy, či podplácanie, prekrúcanie informácií až po odstránenie obete, ako tomu bolo aj niektorých kauzách v súčasnej histórii našich krajín.
D. Svedkovia existujú, ale mlčia. Toto je jeden z najsilnejších a najneuveriteľnejších fenoménov zneužívania. Aj keď býva utajené, obvykle nie je úplne bez svedkov. V prípade sexuálneho zneužívania často krát matka vie, že otec alebo otčim zneužíva jej dcéru, ale nezasiahne. V prípade zneužitia v rámci nejakej ideologickej skupiny, vrátane siekt, je obvykle svedkov viac ako dosť, ale – niekedy aj zo strachu pred tým aby sa nedostali do pozície obete, niekedy z vlastného fanatizmu a viery že páchateľ robí „správnu vec“ – nezasiahnu, čím sa stávajú vlastne spolupáchateľmi zneužitia a prispievajú k jeho perpetuácii (opakovaniu), či už vedome alebo nevedome. V prípade, že svedok prehovorí, je tu opätovná snaha páchateľa, ktorý má moc, svedka umlčať. Najtypickejším bežným príkladom je zneužitie pozície učiteľa, ktorý si „zasadne“ na dieťa, psychicky ho tyranizuje alebo ho aj bije. Aj keď sa v škole o tom vie, len málokedy odíde zo školy učiteľ, obvykle rodičia volia preklad dieťaťa na inú školu a dúfajú, že tam nenarazí na podobnú „osobnosť“.
E. Najčastejšie formy umlčiavania obete alebo svedkov: ako prvé je samotné spochybnenie svedka či obete. Keďže abuzívna situácia má skrytú podobu, svedok či obeť býva vyhlasovaná za duševne chorého, labilného a nespoľahlivého človeka, hľadajú sa rôzne vykonštruované dôvody na jeho spochybnenie, najmä jeho pravdovravnosti a charakteru. Od duševnej nespôsobilosti po spochybňovanie jeho sexuálnej orientácie alebo praktík, vydieranie cez príbuzných, podozrievanie z brania drog či nejakej ekonomickej nekalej činnosti. Napokon, tieto formy nájdeme v každom lepšom špionážnom filme či detektívke, a trileroch o mafii a podobných skupinách.
F. Formy pomoci obetiam zneužívania sú rôznorodé. V prvom rade je to zvyšovanie povedomia verejnosti, ktorá sa musí naučiť citlivo vnímať signály zneužívania, neprehliadať drobné situácie a náznaky, ktoré obeť obvykle dáva. Najlepším pomocníkom obvykle bývajú okrem skutočných odborníkov ľudia, ktorí podobnú situáciu zažili na vlastnej koži a poznajú všetko, čím obeť musela prejsť a čo potrebuje, aby sa zo situácie dokázala vymaniť. Nie je ľahké hovoriť o veciach, ktoré by spoločnosť najradšej nevidela, pretože je to tak jednoduchšie. K zneužívaniu pritom dochádza tak často – od situácií s malými deťmi, kedy ten starší sa posmieva mladšiemu za to, že niečo nedokáže, alebo si rodič vyleje svoju zlosť na šéfa na svojom dieťati, ktoré rozbilo pohár, až po tie celospoločenské. Je to otázka našej zodpovednosti, a ochoty naučiť sa používať svoju osobnú moc spôsobom, ktorý nie je abuzívny. Z psychologického hľadiska aj opakovaná alebo výrazne zraňujúca situácia má tendenciu stávať sa abuzívnou, pretože emocionálne zranený človek prestáva mať schopnosť brániť sa útočníkovi aj v osobnom konflikte.
Tak, ako sa postupne musíme naučiť čeliť tomu, že v našej spoločnosti dochádza k zneužívaniu zraniteľných ľudí – detí, postihnutých ľudí, žien, starých ľudí, menšín, sme konfrontovaní aj s fenoménom zneužívania v mene duchovných náuk, ktoré môžeme označiť ako sektárstvo, a tiež s faktom, že aj my sami môžeme k zneužívaniu prispievať, Prispievame k nemu pasívne – ak vidíme, a neprehovoríme – alebo aj aktívne – ak hoci aj nevedomky – obsadíme rolu toho, kto obeť ši svedka spochybňuje alebo sa ho snaží umlčať. Poznať dynamiku zneužívania a role, ktoré v ňom vystupujú, nám umožní vedome sa rozhodnúť, ktorú rolu chceme zastávať, a nie len sa do nej nevedomky nechať vtiahnuť. Dôležitou je napríklad rola spojenca, ktorý môže mať moc alebo aspoň psychologický vplyv na posilnenie obete alebo podporu svedkov, čo je nesmierne dôležité pre ukončenie abúzu v každej forme. Pre dieťa zneužívané v škole to môže a mal by byť rodič, pre to zneužívané doma zasa učiteľ alebo iný dospelý, ktorý pozná a porozumie signálom dieťaťa. Spojenec poskytne podporu, azyl, pomôže obeti sa spamätať z následkov a nájsť silu odísť z abuzívnej situácie.
Tak sa môže neskôr človek, ktorý bol evidentne obeťou zneužitia zo strany istej skupiny ľudí, stať z obete svedkom. Hovorí o svojej skúsenosti, aby tu bol niekto, kto iným obetiam otvorí oči, pomôže im pochopiť čo sa s nimi deje, a otvára oči cele spoločnosti. Reakcie okolia sú rôzne – tí, ktorí poznajú túto dynamiku, vedia o čo ide, a preto nemajú potrebu spochybňovať, nedôverovať, neveriť. Títo spojenci sa stávajú tiež sčasti obeťami spochybňovania, snahy o umlčanie svedkov. Mnohí sa – či už vedome, alebo nie – snažia o jeho umlčanie, spochybňovanie a robia z neho (a jeho spojencov) človeka bez charakteru či s pochybnou motiváciou. Nerozlišujú zmenu pozície z obete na svedka, nechápu že tento posun je možný a dôležitý. Niektorí, o ktorých často ani nevieme, čerpajú z jeho skúsenosti silu a orientáciu vo svojej situácii.
Podľa teórie poľa, aplikovanej na skupiny ľudí, každá rola v skupine pritiahne toho, kto má k nej osobnostne najbližšie. Okolo obete a svedka zneužívania – sa objavujú ľudia, ktorí majú kvôli svojim skúsenostiam blízko k roli spojenca, iní, či už z osobnej zloby alebo nevedomosti „hrajú“ na strane páchateľov abúzu, spochybňujú a snažia sa umlčať a nevidieť celú kauzu vôbec. Ktorú rolu zastávate vy? Zastávate ju vedome alebo ste sa do nej len nechali vtiahnuť? Aké role zastávate v živote – ste mlčiaci svedkovia, ktorí radšej nič nepovedia, aby to náhodou nepadlo aj na nich, alebo máte vnútornú silu, statočnosť a zodpovednosť, ktorá vás vždy donúti zastať sa obete, aj keď sú signály abúzu skryté a veľmi nenápadné?
