Vraj ho už doma nezvládali, napísala redaktorka Plus sedem dní. Jozef trpel duševnou chorobou a na tom, že ho doma nezvládali, nebolo nič mimoriadne. Občas sa to stáva, že je stav taký ťažký, že nie je možné zvládnuť ho v domácom prostredí ani dlhodobo. Navyše, možno ani nebral poriadne predpísané lieky. Jozef bol totiž Róm.
Udalosť sa odohrala večer na Tri krále, po tom, čo sa Jozef údajne pokúsil o samovraždu. Bola to vraj jeho častá "zábavka". Raz sa vraj pokúsil skočiť z okna ale obul si mnoho ponožiek, aby sa mu nič nestalo pri dopade, a tak si len zlomil nohu. Preto všetko bolo rozhodnuté, že za ďalší údajný pokus o samvraždu (aký to bol, nevieme), bolo rohodnuté, že ho treba potrestať. Nie poskytnúť mu prvú pomoc, zavolať záchranku, psychiatra a dať mu ukľudňujúce lieky alebo injekciu, či ho previezť na akútnu psyciatrickú hospitalizáciu. Ale potrestať. Odhliadnuc od toho, že zrejme nebol právne zodpovedný, žiadny duševne chorý človek nesmie byť trestaný za svoju chorobu. Aj ked sa prejavuje bizardným spôsobom. Mnoho ľudí s afektívnymi poruchami sa opakovane pokúša o samovraždu. Akokoľvek mohlo ísť "len" o demonštratívny pokus, trest je v každom prípade ako prostriedok riešenia situácie vylúčený.
Ošetrovateľ, ktorý mal službu, zavolal štyroch statných klientov a dal im do rúk palice a vešiaky, aby ho za tento pokus zbili. Uviazal ho popruhmi o posteľ a zapchal mu pyžamovým kabátom ústa. Kázal, aby ho bili, a odišiel preč. Ostatné už viete.
Z tlače sa nebolo možné dozvedieť, či bolo príčinou smrti udusenie alebo nejaké vnútorné zranenia. Bitka štyroch, rovnako nesvojprávnych, mentálne postihnutých alebo duševne chorých chlapov, mala tragické následky. Čo zažíval tento bezmocný človek v posledných minútach svojho života, je len ťažké si predstavovať. Otvorene povedané, bol umučený. Čo zažili ďalší klienti, keď im zomrel pod rukami, sa tiež môžeme len domýšľať. Všetci štyria boli následne hospitalizovaní na psychiatrii, a preložení do iných zariadení. Ošetrovateľ bol trestne stíhaný a zdravotná sestra, ktorá mala na oddelení tiež službu, bola prepustená z práce.
Dôvodov, prečo sa niečo také mohlo stať, je viacero. Zariadenie je izolované v malej obci, má 130 obyvateľov- ľudí s postihnutím. Podľa postrehov Európskeho výboru na zabránenie mučeniu a zlému zaobchádzaniu sú takéto zariadenia vysoko rizikovými z hľadiska dodržiavania ľudských práv klienta. Ošetrovateľ bol mladý, podľa redaktorky uvedeného časopisu mal malé dieťa a patril v dedine do dobrej kresťanskej rodiny. Medzi riadkami článku (ktorý som žiaľ, v archíve časopisu na internete už nenašla). Medzi riadkami sa dalo čítať niečo ako: a takýto slušný mladý muž teraz bude stíhaný kvôli klientovi, ktorý bol aj tak bláznivý a všetci to o ňom vedeli. Údajne to bola skratová reakcia.
Nie, nebola. Dalo by sa to nazvať skratom, ak by ho bol na mieste, kde ho "pristihli" pri pokuse o samovraždu zbil alebo mu dal niekoľko faciek. Postup, ktorý použil, svedčí o premyslenosti jeho činu. Svedčí o tom, že podobné "postupy" mohli byť v zariadení dlhodobo zaužívané. Ošetrovateľ tam pracoval len niečo viac ako dva roky a pochybujem, že by si dovolil niečo podobné urobiť, ak by sa to nepovažovalo, aspoň v tichosti, za "normálne". Podobná patologická atmosféra môže vzniknúť podľa odborníkov práve v zariadení, kde je príliš veľký počet klientov, kde nefungujú terapeutické aktivity a pracovníci tu pracujú desiatky rokov, v ponorkovej chorobe a frustrácii z tlaku nadriadených a neudržateľných podmienok v zariadení. Niekedy v nočnej službe slúžia pre takýto počet klienotv len dve pracovníčky, poťažmo tri. Ak niekto dostane napríklad epileptický záchvat, majú čo robiť obe, a ostatní klienti sú bez dozoru a bez možnosti dovolania sa pomoci. Duševne chorí a nesvojprávni, podotýkam.
Poslednou iróniou zostáva, že ošetrovateľ údajne absolvoval výcvik v zvládaní agresivity klientov, ktorý realizuje Rada pre poradenstvo v sociálnej práci. Samotné hmaty a iné techniky obrany zrejme nestačia, keď chýba základné pochopenie diagnózy klienta a porozumenie jeho správania. Keď chýba profesionalita v prístupe k duševne chorému a presne postupy, ktoré by predchádzali podobným rizikám. Ani vtedy, keď chýba zdravý rozum a schopnosť ovládnuť agresivitu nie u klienta, ale svoju vlastnú.
V jednom súhlasím s redaktorkou Plus sedem dní, aj keď svoj pohľad formulovala nešikovne a vyznel skôr rasisticky, než ako skutočná obhajoba oboch obetí. Súhlasím totiž v tom, že aj ošetrovateľ bol obeťou - v istom slova zmysle. Obeťou systému, ktorý je schopný zavrieť stotridsať chorých ľudí do jednej budovy, bez poskytnutia akejkoľvek možnosti zmyslupného trávenia času. Ktorý neumožní, aby človek v kríze dostal patričnú pomoc. Zavolať a psychiatra vo sviatok je nemožné a pohotovosť chodí do podobných zariadení veľmi nerada. Sú totiž presvedeční, že by si to tam mali ukočírovať sami, aj keď v súčasnosti zákon zakazuje napríklad podávanie injekcií zdravotjen sestre v zariadení bez špeciálneho poverenia. Obeťou systému, ktorý nevzdeláva ošetrovateľov dostatočne, aby chápali duševné pochody chorého človeka, aby boli pripravení riešiť krízové scenáre v takomto zariadení. Obeťou predsudkov, ktoré vyvolajú pocit, že "zas ten cigán robí problémy" v najhoršom možnom čase.
Predsa však zostáva veľa nezodpovedaných otázok. Riaditeľ aj šéf sociálnych vecí na VÚC je už nový. Robí zmeny a táto situácia zostáva mementom. Nikto však nevytvorí tri ďalšie zariadenia, aby mohli klienti žiť v komunite cca 40 ľudí, kde by sa dalo s nimi lepšie pracovať a pochopiť ich individuálne potreby. Košický kraj ich má síce len 12 ( banskobystrický 45) ale načo by sa pridávali ďalšie, keď to aj tak nikoho netrápi. Rodina možno dostane odškodnenie a môžu byť ešte aj radi. Mimochodom, je to porušenie článku 1 Dohovoru o ľudských právach: právo na život, a rodina má skutočne právo na odškodnenie od štátu, čo im však zrejme nikto nepovie.
Aké sú to otázky? Tie najťažšie - morálne. Veriaci mladý človek nechá zbiť chorého, ktorý sa nemôže brániť. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny na petíciu nášho občianskeho združenia nereagovalo. Ani predseda Košického VÚC, iba Úrad vlády nás odkázal na sekciu ľudských práv a na svoje novozaložené Stredisko pre ľudské práva, ktoré však má len vzdelávaciu, nie kontrolnú funkciu. Prípad sa pomaly dostal do zabudnutia, ani redaktorka mi po roku neodpísala, keď som sa chcela dozvedieť či nemá o prípade nejaké nové informácie.
Ak máte pocit, že sa vás to netýka, tak myslím, že sa to týka každého. Nikto z nás netuší, či nebude v budúcnosti on sám alebo niekto z jeho blízkych potrebovať podobné zariadenie. Stačí progresívna duševná choroba, úraz alebo mozgová príhoda. Nechcem nikoho strašiť ani vrhať zlé svetlo na žiadne zo zariadení, ktoré robia to najlepšie, čo dokážu. Aj keď to niekedy nestačí.
