Science - fiction alebo nejaký thriller? Nie, je to realita, v ktorej sa pohybujú pracovníčky domovov sociálnych služieb - zväčša sú to naozaj ženy. A to aj v prípade, že klienti sú dvojmetroví chlapi s neovládateľným správaním, na ktorých nezaberie už ani jedna z tridsiatich tabletiek, ktoré denne tvoria ich potravinový prídel. Dôvodov je niekoľko.
Najzávažnejší z nich je malá diferenciácia klientov. Ľudia s autizmom sú v jednej skupne s psychotickými pacientami, ľudia s mentálnou retardáciou či Downovým syndrómom sa miešajú s alkoholikmi a bezdomovcami, ktorých už mestá nechceli trpieť na svojich uliciach. Ešte som zabudla na sociálne retardovaných klientov s poruchami správania, telesne a zmyslovo postihnutých, prípadne ľudí s epilepsiou. V každom zariadení nájdete takmer všetky diagnózy a žiadna skupina nemá program vypracovaný tak, aby zodpovedal plne danej diagnóze a špecifickým potrebám danej čiastkovej skupiny. Výsledkom sú konflikty, agresivita, úzkostné záchvaty, panické stavy, vzájomná nevraživosť medzi klientmi, neustály stres zamestnancov a aj ťažšie postihnutých klientov, ktorí by s personálom bez problémov spolupracovali, keby ich nerušil dotyčný problémový človek. Neexistuje možnosť ťažko zvládnuteľného klienta, ktorý ohrozuje iných, vrátane personálu, alebo narušuje premanentne svojím správaním, preradiť do špeciálneho zariadenia, kde by sa mu venovala zvýšená pozornosť. Dokonca neexistujú ani normatívy, podľa ktorých by takýto klient dostal automaticky prideleného jedného pracovníka, ktorý by sa venoval len jemu a tak predišiel väčšine problémov. Normatívy pre autistických klientov sa z rozpočtových dôvodov nedodržiavajú. Neexistuje priestor, kde by sa klient utiahol do samoty a prečkal nepríjemnú situáciu či vlastné napätie. Ani noc neprinesie úľavu, lebo sa nájde jeden, či dvaja, ktorí nespia, a vie o tom celé oddelenie.
Žiaľ, niekedy neexistuje ani vedúci pracovník, ktorý by to pochopil. Existuje určitý idealizujúci mýtus o ľuďoch s postihnutím, ktorý možno vychádza z lásky k nim, ale je aj odrazom ignorovania celej reality, ako som už písala v predošlom príspevku. Je možné ich milovať, je nutné ich brať ako hodnotné ľudské bytosti, ale je potrebné vidieť aj momenty, kedy miera ich problematického správania prekračuje isté hranice. Nie za všetky problematické reakcie klientov sú zodpovední pracovníci. Niekedy sú za ne zodpovedné poruchy správania, inokedy preplnené zariadenia alebo reakcie iných klientov. Obvykle sú za ne zodpovedné celkové podmienky v zariadení a zúfalý nedostatok personálu, permanentne okliešťovaný v rozpočtoch predkladaných na samosprávne kraje. Na dvadsať ľudí predsa musí stačiť jeden vychovávateľ, ktorý má ku každému pristupovať individuálne, zaujať ich na celú dobu a dohliadnuť na všetky ich potreby. Až na to, že mnohí sa dokážu sústrediť asi 3,5 minúty, niektoý má tendenciu utekať a ďalší ani nechce ísť do spoločenskej miestnosti, lebo je radšej sám na chodbe.
Existuje totiž ešte mýtus aj o tom, že všetko sa dá vyriešiť liekmi. Žiaľ, nedá. Medikácia občas narastie do nevídaných rozmerov, a klient predsa "funguje" po svojom. V najhoršom sa hospitalizuje na psychiatrii, odkiaľ ho po dvoch týždňoch, niekedy aj skorej, vrátia s tým, že je "nezvládnuteľný". Ako ho majú zvládnuť medzi dvadsiatimi ďalšími, im nikto nepovie.
Navyše, zaraďovanie klientov do skupín prebieha často na základe psychologickej diagnostiky, ktorá im bola urobená tak pred 20,30 rokmi, kedy išlo najmä o to, dať diagnózu čo najťažšiu, aby sa do zariadenia rýchlo dostal, a bol zbavený spôsobilosti na právne úkony. Psychodiagnostika je u týchto ľudí veľmi ťažká, ale reálne odhadnutie ich schopností možné je, za predpokladu, že by ich psychológ dobre poznal a podrobne komunikoval s personálom. Individuálne plány sú pripravované na základe školenia, obvykle bez spoluúčasti špeciálneho pedagóga, a vytvárajú ich pracovníčky so stredoškolským vzdelaním, alebo aj bez neho. Nemajú často potuchy o podstate postihu klienta, o možnostiach jeho skutočného rozvoja či udržania ho v súčasnom stave.
V tejto atmosfére a situácii sa pristupuje k transformácii sociálnych služieb. Ako každá zmena, aj táto si vyžaduje špecifické zručnosti manažmentu a jej najväčším rizikom je nedostatočná komunikácia v tíme. Systém v zmene "vyhadzuje" navonok všetky chyby, ktoré by bez zmeny možno zostali ešte nejakú dobu skryté. Povedané po lopate, vedenie zariadení a samosprávnych krajov nemá žiadne zručnosti v manažmente zmeny, nie sú zvyknutí počúvať svojich podriadených a zmeny presadzujú najhorším možným spôsobom: direktívne zhora nadol. Realizátorov zmeny, svojich podriadených, neberú ako expertov na svoju prácu, ale podozrievajú ich z nedostatku iniciatívy, zanedbávania povinností a pohodlnosti či neschopnosti zvládať svoju prácu. Neprijímajú ich spätnú väzbu, vlastne na ňu ani nevytvorili mechanizmy, a zmena sa deje bez ohľadu na reakcie tých, ktorých sa týka najviac: radových zamestnancov a klientov.
Klient v centre záujmu je super. Ale je v jeho záujme, aby nepoznal pravidlá iba svoje práva? Aby nevedel, že aj sloboda má svoje hranice? Je v jeho záujme, aby sa stále obmieňal personál, pretože neznesie atmosféru, v ktorej má byť nasadený v prvej línii, ale nikto ho nepočúva? Aby s ním pracovali ľudia, ktorí sú ukrivdení tým, že ich práva nikto neuznáva, pretože pre zamestnávateľa je to jednoduchšie, ako hľadať rovnováhu medzi právami klientov a právami zamestnancov? Je v záujme klienta, aby mu 24 hodín narušoval život človek, ktorý by mohl byť v relatívnej pohode, keby mal nonstop asistenta, ktorý by mu pomáhal prekonať problematické stavy? Je v jeho záujme, aby bral lieky, ktoré mu v konečnom dôsledku nepomáhajú, pretože neriešia jeho problém, ktorým je nediferencovaný prístup a nedostatočné podmienky v zariadení?
Klient v centre záujmu je fajn. Na to je však potrebné vytvoriť podmienky pre personál, aby nemusel svoju pozornosť sústreďovať na tisíce nezmyselných problémov, ale mohol ju nasmerovať výhradne tam, kam má: na klienta. Tieto podmienky musí vytvorť vedenie a nato potrebuje podriadených dobre počúvať a nenechať ich neustále sa pepadávať do nastražených pascí nedokonalého systému a ochrany práv zamestnancov.
P.S. Tie okuliare si musela sestrička kúpiť nové sama. Vraj si mala dať na ne pozor a nemala si kúpiť také drahé. A to ucho nebolo celkom odhryznuté, len krvácalo. Ale novú kolegyňu na rizikové správanie klientky nikto vopred neupozonil.
