Hovorím o ľuďoch s postihnutím, ktorí žijú v zariadeniach sociálnych služieb. Tí šikovnejší sa síce možno dostanú na výlet do zahraničia aj na vystúpenie v rámci regionálneho Oskara, Ale to je znovu len špička ľadovca, tá strana mesiaca, ktorú zo zeme vidno. Možno 90% ľudí, ktorí v zariadeniach žijú, má život rámcovaný v lešpom prípade prechádzkou do dediny, v horšom tými pár metrami štvorcovými, ktoré sú vymerané pre jeho posteľ v rámci normatívu. Pre tú posteľ, v ktorej možno od detstva spí, jedáva aj napokon aj zomiera. Je možno jedným zo štyridsiatich, ktorých má na starosti denne jedna sestra a sanitárka, ktorá ich prezlieka, kŕmi, umýva... ráno im pustí televízor hore na stene, aby bolo jasné, že je deň, a večer im ho vypne, aby už spali. V lepšom prípade ich pozdraví a prihovorí sa im, v horšom iba uskutoční potrebné úkony a zmizne zo zorného poľa. Tá ďalšia skupina ľudí, ktorí tu žijú, sa síce ráno oblečie sama alebo s pomocou, čas trávi v spoločenskej miestnosti, ktorá je možno aj krásne vybavená (ale len ak má zariadenie takéto priestory), v lepšom prípade aj na nejakej pracovnej terapii, v záhrade alebo pri arteterapii. Bývajú však na izbe s ľuďmi, ktorých si nevybrali, ich problémy sa obvykle riešia liekmi a sú odsúdení na večné čakanie - na kávu, na cigaretu, na návštevu alebo jeden z tých zázračných dní, keď idú na výlet alebo majú v kultúrnom dome tancovačku s klientami zo spriateleného zariadenia.
Hovorím tiež o deťoch či dospelých, ktorých postihnutie je takého charakteru, že nemôžu ísť v rámci integrácie do normálnej školy, škôlky, či do chránenej dielne, pretože dýchajú pomocou prístroja, pretože neposedia ani minútu na jednom mieste, pretože majú za deň niekoľko epileptických záchvatov, pretože nevedia, ako sa volajú.
Podľa charty práv ľudí s postihnutím, majú títo ľudia rovnaké práva ako ostatné ľudské bytosti. Majú svoju dôstojnosť, majú právo žiť v podmienkach, čo najbližším podmienkam iného človeka v rovnakom veku. Majú aj právo na najzákladnejšiu ľudskú činnosť, a tou je komunikácia a vzťahy.
V jednej diskusnej relácii odznela myšlienka, že nikto nie je viac osamelý ako ten, komu nikto neodpovedá na jeho komunikáciu. Hneď sa mi vybavili desiatky, ba stovky ľudí, ktorí vysielajú vlastné signály ku komunikácii a vzťahom, ale nikto na ne neodpovedá, alebo len veľmi málo, pretože ich ani nedokáže dešifrovať. Ich osamelosť je ťažké zmerať. Táto myšlienka nebola pre mňa objavom, ktorý by ma niekam nasmeroval, bola len potvrdením toho, že idem správnym smerom a že moja práca má zmysel.
A čo vlastne robím? Rozdávam fotky odvrátenej strany mesiaca. Otváram oči tým, ktorí s týmito ľuďmi pracujú. Rozprávam im o tom, že aj na odvrátenej strane mesiaca žijú ľudské bytosti, ktoré majú rovnakú dušu a rovnaké srdce ako my. Že je možné zachytiť ich vysielanie a odpovedať naňho priamo, bez toho aby sme museli vybudovať drahý satelit alebo vesmírnu stanicu. A oni otvárajú oči, dychtivo naberajú informácie, a keď prídu k tým "svojim", už ich nepovažujú za vesmirne telesá neznámeho pôvodu chaoticky sa pohybujúce po nepredvídateľných dráhach. Vedia jediným pohľadom alebo jemným dotykom urobiť to, čo predtým považovali za nemožné alebo na to potrebovali žeriav či iné ťažkotonážne zariadenia. A viete, čo je najlepšie? Že oni to už vlastne za tie roky práce aj tušili, dokonca sa im občas podarilo zachytiť nejakú záblesk z toho odvráteného sveta a vyslať naspäť správnu informáciu. Ale keďže si pripadali pred okolím tak trochu ako blázni, aj im to prípadne tak bolo povedané, robili to len vtedy, keď to nikto nevidel, a tajne verili, že to bláznovstvo nie je.
Keď odchádzajú z kurzu, už majú papier na to, že to naozaj existuje, že každý signál, ktorý zachytia z odvrátenej strany mesiaca naozaj hovorí o tom, že tam je človek, že môžu tieto signály prijímať a odpovedať na ne. Vedia už o niekoľkých psychologických teóriách, ktoré toto ich staré tušenie potvrdzujú, a vedia svoje doterajšie "bláznovstvo" aj zdôvodniť. Pri príchode často vidím ich ustarané tváre a bremeno rokov, počas ktorých robia stále tú istú prácu, obvykle bez toho, aby ich niekto ocenil. Keď odchádzajú, v ich očiach žiari malý plamienok, svetielko, ktoré už nezhasne, pretože našli niečo, v čo už možno aj prestali dúfať. Viem, že ten hrejivý pocit vlastnej dôstojnosti, ktorý získali počas našich diskusií, budú rozdávať ďalej, presne na tom mieste, kde je to tak veľmi potrebné.
