V tradičnejších psychoterapeutických systémoch sa za strachom zo smrti obvykle hľadá iná príčina. Predpokladá sa, že strach zo smrti zakrýva niečo hlbšie, s čím je potrebné pracovať, aby strach zo smrti bolo možné prekonať. Doktor Yalom na základe mnohoročnej psychoterapeutickej praxe tvrdí presný opak - že strach z o smrti, existenciálna úzkosť, ktorá sprevádza vedomie konečnosti našej existencie je samotnou príčinou tejto úzkosti a naopak, iné strachy, fóbie či neistoty pochádzajú z tohto esenciálneho strachu. I napriek tomu, že strach zo smrti a vedomie konca našej existencie sú ochromujúce a prinášajú množstvo problémov, zároveň sú pre každého človeka cestou k tomu, ako možno žiť svoj život plnohodnotnejšie a svoju existenciu naplniť podstatnými vecami.
Vyhýbanie sa téme smrti a konca existencie vedie podľa neho k väčším problémom, než priama snaha čeliť tejto realite. Napriek tomu nie je veľa psychoterapeutov, ktorí sú ochotní o tomto strachu s pacientom hovoriť, a nemajú nástroje, ako ho sprevádzať pri tejto ceste, pretože ňou sami neprešli.
Korene mojej práce spočívajú v svetskom, existenciálnom pohľade na svet, ktorý vieru v nadprirodzené sily odmieta, vyznáva sa Yalom. Veci nestrácajú na hodnote len preto, že sú pominuteľné, ale naopak, vedomie ich pominuteľnosti ich hodnotu ešte znásobuje.
Čeliť realite smrti nás obvykle vyzýva prebúdzajúci zážitok. Smrť niekoho blízkeho, významná životná zmena, ale aj stretnutie so spolužiakmi zo strednej alebo silný emocionálne podfarbený sen v nás môžu pohnúť a vyniesť na svetlo dovtedy skrývané alebo prehliadané myšlienky o konci našej existencie či existencie našich blízkych. V hľadaní zmysluplnosti nášho života sme odkázaní len a len sami na seba. Vo svojich úvahách sa autor odvoláva na myšlienky filozofov, ktoré mu pomáhali a pomáhajú čeliť existenciálnej úzkosti.
Jeho obľúbeným autrom je Epikuros, filozof, ktorý veril, že pravým poslaním filozofie je uľavovať ľuďom od utrpenia. Nemal pochybnosti o príčine tohoto utrpenia: všadeprítomný strach zo smrti. Formuloval tri postuláty, podporované argumentami, ktoré sa jeho žiaci učili naspamäť.
Prvým z nich je smrteľnosť duše. Bol odpveďou na rozmanité snahy rôznych vodcov, ktorí úzkosť zo smrti ešte podporovali hrozbou večných trestov za zlý život. Ak duša neprežíva, v posmrtnom živote sa nemáme čoho báť. Nebudeme mať žiadne vedomie, žiadnu ľútosť nad strateným životom, ani tresty bohov. Tí síce existujú ( v čase Epikurovho života by bolo rúhaním popierať existenciu bohov), ale o človeka sa nezaujímajú, a majú nám byť len vzorom v blaženosti, ktorú by sme mohli dosiahnuť vo svojom živote.
Smrť nie je ničím. Ak v okamihu smrti zanikneme, nemôžeme smrť nijako vnímať a preto sa nemáme čoho báť. Taký je druhý postulát.
Tretí argument je argument symetrie - náš stav nebytia po smrti je podľa tejto filozofie ten istý, v ktorom sme boli pred narodením. Myšlienka, že z toho druhého stavu máme taký strach, a tak málo sa obávame toho prvého, z ktorého sme prišli, poskytuje možnosť hlbokej útechy.
Epikuros teda učil svojich žiakov, že náš strach zo smrti nám zastiera radosť zo života, a ak sa ho dokážeme pomocou jeho predstáv zbaviť, a privolávať si všetko to dobré, čo sme prežili, nebudeme mať neustále nutkanie tento strach zo smrti prekonávať neuspokojujúcimi činnosťami, vedúcimi často k úniku od nezmyselnosti ľudskej existencie, až k nenávisti k životu, ale budeme žiť správny život, založený na prítomnosti a vyrovnanosti so životom.
Okrem týchto myšlienok psychoterapeut Yalom ponúka klientovi terapeutický vzťah, založený na dôvere a zdieľaní, na otvorenosti terapeuta rovnako ako na ochote znovu a znovu čeliť so svojimi klientmi vlastnej úzkosti zo smrti. Sám, už v starešinovskom veku, vie, že koniec jeho života sa blíži, prežil ho však naplno a tak, že pri pohľade naň mu vlastnú úzkosť zo smrti pomáha prekonať aj množstvo zážitkov s ľuďmi, ktorých problémy sa zmiernili v okamihu, keď boli ochotní prebádať neistú pôdu vlastného strachu zo smrti.
Podľa vlastných slov nikdy nemal žiadne náboženské presvedčenie, napriek tomu dokáže pracovať aj s ľuďmi, ktorí takéto presvedčenie majú, a aj im pomôcť prekonávať úzkosť zo smrti. Táto skúsenosť je všeľudská, umožňuje pocit prepojenia s inými ľudskými bytosťami, empatiu a pocit spolupatričnosti aj k ľuďom, ktorí boli veľkými mysliteľmi a osobnosťami, a čelili rovnakému problému: ako zvládnuť úzkosť zo smrti. Známi aj menej známi ľudia, naši starší členovia rodín či spolupracovníci, títo všetci nám môžu byť vzormi a ukázať nám svojím životom cestu, ako čeliť tejto úzkosti. Rovnako my sami môžeme svojím prístupom, spôsobom, ako žijeme ale aj zdieľame svoje vnútorné skúsenosti, byť modelom pre ostatných, ktorých čaká rovnaká cesta akou prechádzame my sami. Jednou z takýchto skúseností je aj zážitok vzájomnej podpory a pochopenia medzi ľuďmi.
---------------------------------------------------------------------------------------
Knihu som si prečítala s veľkým záujmom a budem sa k nej rozhodne často vracať. Moje presvedčenie je rozdielne, ale aj tak môže byť obohatením mojej schopnosti čeliť realite smrti a pomáhať sa s ňou vysporiadať iným. Osobne verím, že ľudská duša je nesmrteľná, a moje zážitky a skúsenosti mi túto skutočnosť potvrdzujú. Myslím si, že napriek všetkým racionálnym aj emocionálnym argumentom a skúsenostiam, doktor Yalom sa predsa len dotýka k myšlienky večného života a ani si neuvedomuje, že to robí. Je krásne vidieť, ako človek, ktorý tvrdí, že duša zaniká v okamihu smrti, nachádza najväčšiu útechu pri hľadaní schopnosti čeliť tejto realite v myšlienke, že niečo z neho tu zostáva a presahuje jeho vlastnú, individuálnu existenciu a pominuteľnosť.
Zo všetkých myšlienok, ktoré sa objavili za roky praxe, pri ktorých bolo treba čeliť úzkosti človeka zo smrti a skľúčenosti nad pominuteľnosťou života, považujem za mimoriadne pôsobivú myšlienku sčerenia hladiny. Sčerenie sa týka skutočnosti, že každý z nás vytvára - často bez vedomého zámeru a bez toho, aby sme o tom vedeli - sústredené kruhy vplyvu, ktoré môžu iných ovplyvňovať celé roky, a dokonca celé generácie. To, ako druhých ľudí ovplyvňujeme, pokračuje ďalej k ďalším ľuďom, veľmi podobne, ako postupujú kruhy na sčerenej hladine rybníka, až nakoniec ich nevidno, ale pokračujú na nano úrovni. Myšlienka, že môžeme po sebe niečo zanechať, dokonca aj keď o tom nevieme, ponúka pádnu odpoveď tým, podľa ktorých z konečnosti a pominuteľnosti človeka vyplýva nezmyselnosť existencie.
Pojem sčerenia hovorí o tom, že za sebou zanechávame niečo zo svojej životnej skúsenosti. Určité stopy. Určité útržky múdrosti, návody, útechu, ktorá prechádza na druhých, či už vedome, alebo bez nášho uvedomenia.
Teraz som sa aj ja stala súčasťou sčerenia, preneseného touto knihou, a je isté, že toto sčerenie budem prenášať ďalej. Mňa napĺňa v tejto chvíli radosťou fakt, že ľudské myšlienky a skúsenosti napokon predsa len vedú k myšlienke večnosti, transcendentnému prekročeniu vlastnej existencie a - či už vedome alebo nie - aj k nesmrteľnosti duše, i keď len v predstave nano častíc, prenášajúcich stopu našej existencie na zemi.
