Múdri ľudia zistili, že každý človek sa vo svojom duchovnom živote a chápaní duchovných vecí nachádza niekde inde – tak, ako sa aj počas života nachádzame v rôznych štádiách svojej životnej cesty. Môj obľúbený autor Scott Peck si napríklad vo svojej psychoterapeutickej praxi všimol zaujímavý fenomén: ľudia, ktorí k nemu prichádzali ako veriaci a psychoterapia skončila úspešne, z nej odchádzali ako ľudia pochybujúci, skeptickí vo veciach viery. Tí, ktorí prichádzali ako skeptici a racionalisti, si po ukončení úspešnej psychoterapie nachádzali cestu k duchovnu a náboženskému životu. Študoval tento fenomén aj v prácach teológov a do svojich kníh zakomponoval model štyroch štádií duchovného vývoja.
Prvé štádium duchovného vývoja je štádium chaosu. Človek v tomto štádiu neverí ničomu, žije podľa toho, ako sa mu hodí a neuznáva kategórie dobra a zla. Jeho život je v chaose, prepadáva kriminalite, alkoholizmu, drogám, iným závislostiam.
Druhé štádium sa nazýva štádiom inštitucionálnym. Človek v tomto štádiu verí na sto percent tomu, čo mu predkladá nejaká inštitúcia. Prijíma pravidlá, vieru aj dogmy danej inštitúcie ako úplne záväzné a dokonale pravdivé. Presne rozlišuje medzi dobrom a zlom, verí, že veci sú zariadené a riadené tak, ako to chcela vyššia sila a že neradno o tom pochybovať. Inštitucionálny človek obracia iných na svoju vieru. Pre neho to (často) bolo východiskom zo štádia chaosu, kedy nerozumel ničomu čo prináša tento svet, a tak sa svojej viery drží ako jedinej správnej. Inštitúciou môže byť aj niečo iné ako cirkev. Môže ňou byť armáda, dokonca aj obchodná firma s jej kultúrou, pravidlami, jasným systémom odmeňovania.... pre ľudí v druhom štádiu sú tí z prvého štádia veľmi zaujímaví. Sú pre nich živnou pôdou, ľuďmi, ktorí potrebujú zachrániť a spasiť – samozrejme, cestou ich viery, nech už je ňou MLM systém alebo cirkevné spoločenstvo. Rovnako však ľudia z druhého štádia môžu svoju inštitucionalitu prejavovať ako zarytí ateisti, lepšie povedané anit- teisti, ktorí sú za každú cenu proti tým nezmyslom okolo boha a viery a potrebujú za každú cenu ukázať, že ich neviera ja lepšia ako viera tých druhých.
Tretie štádium je štádium racionálne, skeptické, neverecké. Človek v tomto štádiu ( alebo keď doň prechádza) začína pochybovať o nemenných pravdách štádia druhého, hovorí si, že Boh je rovnako v lese alebo v kine ako v kostole a preto je jedno, kde sa nachádza v nedeľu dopoludnia on sám. Pochybnosti, odvolávanie sa na logiku a zdravý rozum, vzbura proti všetkým zaužívaným pravidlám a dôraz na osobnú slobodu sú tiež charakteristické pre tretie štádium. Paradoxne, hoci títo ľudia navonok nie sú „veriaci“ , sú v duchovnom vývoji ďalej, ako ľudia zo štádia druhého.
Občas sa stane, že ľudia z tretieho štádia skĺznu naspäť do druhého. Napríklad si chodí v nedeľu na túry do prírody, kde sa cíti celkom blízko bohu, ale nemusí to predsa ukazovať nejakým nezmyselným modlením v kostole, ale ak sa mu prihodí niečo zlé – choroba, nešťastie, smola v podnikaní – vráti sa do druhého štádia, kde to vyzeralo také bezpečné a isté, že keď bude konať podľa istých pravidiel, niekto ho ochráni.
Ak ale ľudia venujú dostatok času a energie svojim pochybnostiam, skepse a hľadaniu, dostanú sa do štádia štvrtého, ktoré je nazývané komunitné alebo mystické. Človek prijme a pochopí že život je o hľadaní, že Boh nie je diktátor ale dal človeku slobodnú vôľu na hľadanie, pochybovanie a vnútorné rozhodnutia, ktoré navonok nemusia vyzerať úplne jednoznačne. Pochopí, že podstatou duchovnosti sú paradoxy, že každé pravidlo môže mať výnimku a že jeho vnútorná sloboda mu bola daná na to, aby hľadal, ale aj robil chyby. Vie, že každá minca má dve strany a dokáže to vo svojich názoroch aj zohľadniť. Tento človek nikoho nepresviedča o správnosti svojej viery, o potrebe obrátenia sa či odpustenia. Vie a verí, že každý človek má svoju cestu a že ňou ide tak, ako mu okolnosti dovolia a ako mu je umožnené z rôznych dôvodov. Mnoho z týchto ľudí verí niečomu, čo ich presahuje, bez toho, aby to nazývali duchovnom alebo vierou, môžu to byť sekulárne, humanistické ideály.
Ľudia z nižšieho štádia sa vždy cítia ohrození tými zo štádia vyššieho. Najmä ľudia z druhého štádia majú úplný des pred ľuďmi zo štádia tretieho aj štvrtého. Je to psychologicky normálne, boja sa prekročiť hranice, stanovené pravidlá a najmä stratiť pocit istoty, ktorý im to všetko dáva. Boja sa pochybovačov, ktorí by im rozvrátili ich istoty, a boja sa aj tých zo štvrtého štádia, ktorí navonok akoby aj verili v niečo duchovné, ale zároveň to berú tak desivo inak, voľnejšie, nepochopiteľne vnímajú veci týkajúce sa viery a duchovna a sú im tsrašne vzdialení. Ľudia z tretieho štádia tiež nechápu tých zo štádia štvrtého, ktorí môžu mať dokonca tituly z prírodných vied a teda rozumejú vede aj logike, ale nejako nepochopiteľne veria aj tým „rozprávkam“ okolo nejakého boha a duchovna.
Rozdiel medzi ľuďmi z druhého a štvrtého štádia je ešte jeden - a to v spôsobe, ako vnímajú svoj vstup do neho. Ľudia z druhého štádia obvykle presne vedia, kedy sa stali veriacimi. Prechod do druhého štádia je náhly, zvyčajne vo forme okamžitého obrátenia. Stalo sa to vtedy a vtedy, vtedy som dostal osvietenie a pochopil som, čo viera ( Ježiš, Budha, Jehova) znamená pre môj život.... prechod z tretieho do štvrtého štádia je naopak, postupný, takže ak sa takého človeka spýtate, kedy sa stal veriacim, obvykle vám odpovie: no niekedy medzi tridsiatym a tridsiatym siedmym rokom svojho života...
Tento článok nemá za cieľ znižovať alebo dehonestovať význam jednotlivých štádií duchovného vývoja či posudzovať ľudí, ktorí sa v nich alebo medzi nimi nachádzajú. Má byť len takou malou orientačnou pomôckou pre toho, kto má chuť porozumieť jednému z možných ukazovateľov toho, prečo sú presvedčenia a viera rôznych ľudí tak odlišná. Verím, že sa v nich dokážete nájsť a podľa nich vnímať aj ľudí v diskusiách. Pre tých, ktorí sú v „dvojke“ to tiež môže znamenať že ešte majú kam ísť, rovnako ako „trojkári“. A že ich občasné pochybnosti nie sú znakom, že ich pokúša zlo, ale sú cestou k tomu, aby pochopili a prijali svoju vieru ešte hlbšie ako doteraz. Niektorí múdri kňazi a rehoľníci to aj vedia a pochybnosti podporujú, iní, bohužiaľ, nevedia prekročiť obmedzenia druhého štádia, v ktorom sami zostali zaseknutí.
Zažila som s tým jednu peknú príhodu na medzinárodnom seminári o ľudských právach, kde sme pri večeri debatovali s mladým, skúseným lídrom projektov, ktorému očividne ležalo na srdci aj niečo viac ako jeho sebecké záujmy. Keď som mu popísala jednotlivé štádiá ( jeho som tipla na trojku, v ktorej bol úplne spokojný), tak lakonicky poznamenal: to znamená, že mám ešte očakávať nejaké zmeny v tejto oblasti? Zasmiali sme sa tomu spoločne.
Netreba sa obávať, ak sa aj nájdete v tom štvrtom štádiu. Je to totiž len začiatok, a je ešte stále kam v rámci neho ísť ďalej a čaká vás ešte stále hodne a hodne práce na sebe. Občas si treba preveriť svojho „chaoťáka“ či sa má dobre ten asociálny živel vo svojej humánne zariadenej cele kdesi v hĺbke vašej bytosti, potriasť si ruku s formálnym inštitucionalistom, ktorý práve prednáša na nejakej firemnej oslave v slušivom obleku a nezabudnúť na svojho skeptika a pochybovača, ktorý vás nenechá zaspať na vavrínoch.
