Na mnohých tvárach je vidno, že nedokážu sledovať, čo sa tu deje. Vidno, že je to pre nich príliš zložité. Hádam mi to suseda vysvetlí, keď pôjdeme odtiaľto. Zmluvy, papiere, všetko sa zlieva dohrommady. Stiahnutý žalúdok, už tak dávno prázdny, iba so zvyškom tej žbrndy, ktorú nazvali kávou, sa zmenil na kameň. Živočíšny strach o seba, a svoje deti. Čo to tá stále hovorí? Že sa má primátor o nás postarať? Veď vedia dobre, akí sú chlapi. Všetko je na žene, ona sa musí starať, aby bolo čo jesť a kde hlavu zložiť. Deti, z ktorých držia na rukách len to posledné, najmenšie, lebo príliš rýchlo ich musia pustiť na zem, keď príde ďalšie na tento svet. Chlapi.. áno, nasľubujú, ale nepostarajú sa...zbijú ich, keď nie sú deti ticho, alebo len tak, lebo majú chuť si vybiť svoj hnev na tento život. Čo len bude zajtra????
Strácajú sa v spleti rečí. Nad nimi visí len otázka: bude to zajtra? Prídu tí kukláči a vyhodia na dlažbu z okna tých pár vecí čo sme nepredali? Vraj by nemali, hovorí ten mladý, ak nemajú exekučný príkaz. Ktovie, čo bude. Aha, už zase reční tá, čo rada povie svoje aj do televízie ...či dáme deti na gauč tomu primátorovi, či kto sa o nás postará?.... nemajú zajtrajšok, nad ním sa nedá premýšľať, lebo tak ďaleko nemožno tento svet domyslieť. hádajú sa. O tom, kde sa majú deti hrať, aby ich nebolo vidno. Vraj sú sťažnosti. možno už nebudú. Možno si vykričia svoje. Ale kam pôjdu potom?
Ešte vonku im povedia po jednom, čo majú robiť. Sú celkom fajn, ale žalúdok vie svoje, a nepopustí ten divný pocit. Strach zvieraťa, zahnaného do kúta. Najma keď potom príde správca budovy a jeho švihácke fúziky pustia tie hrozné slová: prídu a vynesú vás za ruky a za nohy.... vedeli, že to nepomôže. Ale neodídu, lebo nemajú kam ísť. Budú kričať, a plakať, aj preklínať budú...keby to len pomohlo. A tamtí sľubovali...vraj by to malo dopadnúť dobre, ale komu máš veriť. Síce niektorí hovoria, že treba vydržať, že to môžu byť plané vyhrážky, aby sme sa zľakli a odišli, že nás hádam nepodviedli. Ale kto má tomu rozumieť...
Čas je neúprosný a slnko zapadlo. Kiežby nikdy nevyšlo. Bude to hrozná noc. Ak vôbec zaspia, budú počúvať každý zvuk a tŕpnuť, či už prišli. Akýže zvuk, keď tamtí tretí od nich už druhú noc pijú a tancujú. ..ako vždy... Kto tu vlastne hovorí o spánku... sedí v kúte, ako zranené zviera. Oči má plné strachu a tvár je mĺkva a nechápavá. Stratená vo svete, ktorému nerozumie. Zostáva už len ten strach. Strach ľudskej bytosti, zahnanej do kúta....
