Poď, dám ti himbery - hovorievala babka. Mala som problém si to slovo zapamatať, ale vedela som, čo to je - boli to voňavučké maliny, exotickosť im pridávalo práve to cudzie slovo, ktoré používala.
Dnes znovu chodivam okolo brány mojej tretej babky. Nová brána z tepaného železa vyzerá starožitne a dom stále pripomína trochu Vilu vilôčku z Pipi dlhej pančuchy. Očas sa mi zdá, že babka na mňa zavolá spod už pre zmenu mladého orecha, pod ktorým síce už nie je lavička, ale veď v tom šere sa mi aj tak občas zazdá, že som ju len nezbadala.
Škoda, že dnes už máloktorá babka sedí za plotom na lavičke a sleduje, kto chodí okolo po ulici. Cesta je veľmi blízko, autá po nej frčia ako a pretekoch. Potom je ťažko malým dievčatkám prirásť takej babke ku srdcu, chodiť na "himbery" a preberať čerstvé orechy zo zvráskavencýh rúk, začiernených od šupiek, ktoré z nich odbalili. A tak sa mi zdá, že aj tým babkám je smutnejšie vnútri pri televízii, ako vonku pri tých štebotalkách, ktoré im vedeli spríjemniť samotu, a adoptovali si ich, aj keď nevedeli čo to je. Večernú nostalgiu potom už doplní len pes, ktorý sa motá okolo jej bývalej bráničky, rozrabáva sneh a sem - tam prestrčí ňufák cez tyče obrátac sa na mňa s malou otázkou v očkách. Možno že zacítil ten závan minulosti, keď som bývala pyšná na to, že ostatní majú babičky, dve, a ja mám až tri. A teraz už najbližšie ako sa dá - v srdci a v spomienkach.
