Tento rok som oslávila štyridsiate narodeniny. Neviem, ako sa má človek cítiť v tomto veku, viem len, že sa tak celkom naň necítim. Najmä keď si to porovnám s predstavami ktoré som mala ako mladšia. Viem, že moj pohľad na svet a na život dozrel, že sa v mnohom a mnohom líši od toho, ktorý som mala pred x rokmi, že životné skúsenosti majú svoj význam a prinášajú svoje plody. A že výhodou sú zvládnuté krízy a poznanie, ktoré z nich plynie, lebo každá ďalšia kríza sa zvládne už ako niečo, čo tak trochu poznáme.
Mala som aj dvadsiate narodeniny. Tento rok. Ako je to možné? Nuž, niektorí sa narodia dvakrát. Ja som sa druhýkrát narodila v septembri 1988 na brnianskej kardiológii. Deň nula je pre kardiologických pacientov tým dňom, kedy zažívajú operáciu srdca, a kedy sa tak trochu aj čaká, ako to dopadne. či srdiečko zvládne všetko čo súvisí s mimotelovým obehom a obnovením jeho činnosti. Bol to deň, ktorý mohol byť aj posledným. Keď sa pozriem späť, naučil ma čakať na smrť, rovnako ako vážiť si život. Dva týždne po návrate z nemocnice mi namiesto mojej 43 ročnej spolupacientky odpísala už len jej dcéra - jej mama zomrela na svoju vadu, ktorá bola totožná s tou mojou, pretože jej ju objavili neskoro a už sa nedala operovať. Odvtedy som urobila veľa preto, aby som žila tým, čo je pre mňa podstatné. Takže myslím, že tých dvadsať rokov bolo naozaj plných a nepremárnených.
Napriek tomu sa mi tento rok sníval aj sen o tom, že som mala 60. Zrazu som mala biele vlasy a nechápala som, ako to, že mám už toľko rokov. Mala som jednoznačný pocit, že to musí byť omyl, ale moje vlasy ma presviedčali, že to tak nie je. Že aj keď neviem, ako tých dvadsať rokov ubehlo, je to realita. Moje múdre nevedomie mi ukázalo, že najbližších dvadsať rokov mám žiť tak, aby som sa nečudovala, ako prebehli. Mám ich žiť ešte vedomejšie, než doteraz, aby tento časový úsek nevypadol z mojej pamäti ale priniesol to, čo mám.
No a napokon tu boli aj osemdesiate narodeniny. Tie už neboli moje, ale mojej mamy. Má práve dvakrát toľko rokov ako ja a ja mám presne toľko, ako mala ona, keď som sa narodila. Neviem, či sa dožijem veku, ktorý oslávila ona. Ale stretnutie s troma zo štyroch detí, s desiatimi vnúčatami a jedným pravnúčikom, vrátane jej brata, ktorý ju privítal v klube osemdesiatnikov, sme si všetci vychutnali aj ako možnosť poďakovať jej za to, čo vložila do našich životov a do života našich detí. Klub osemdesiatnikov v našej rodine dopĺňa aj otec, ktorý toto jubileum oslávil pred viac ako dvoma rokmi, a ktorý navyše zvláda aj domácnosť a starostlivosť o mamu.
Nech je to akokoľvek, to, čo máme k dispozícii, je prítomnosť. Ja som vďačná za to, že je bohatá na lásku, okamihy porozumenia, odvahu rásť a prežiť darovaný okamih naplno. Takže nie až zajtra, ale dnes, začínam prvý rok k tým ďalším dvadsiatim rokom, ktoré mám tiež prežiť naplno, vedome a pravdivo. Želám to aj všetkým ostatným.
