O mojej babičke

Spomienka na babičku, ktorú nezlomilo žiadne zlo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Milí moji čitatelia,

mám problém – ako písať v tejto dobe, keď sme svedkami toho, čo sa deje na Ukrajine – o mojich „trapasoch“?

Pritom som si kedysi dávno zaumienila, že nikdy nebudem písať o smutných, boľavých, tragických veciach, pretože si myslím, že zla a bolesti je v reálnom živote tak veľa, že je skôr potrebné túto realitu odľahčiť. So svojimi úvahami som sa zdôverila mojej bývalej žiačke Majke – ktorá ma mimochodom nahovorila na to, aby som svoje trapasy zverejnila cestou blogu – a tá mi vnukla nápad napísať o mojej babičke. O nej som totiž Majke rozprávala pri niektorej z jej sporadických návštev u mňa. Dala som jej za pravdu – veď pri sledovaní správ z Ukrajiny myslím v týchto dňoch na babičku ešte viac ako kedykoľvek predtým. A tu je výsledok – píšem Vám o mojej babičke – a potom sa zase vrátim k tým mojim trapasom, aby som Vás nimi pobavila.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Moja babička bola pôvodom Ukrajinka, narodila sa v Berdičeve. O jej detstve a mladosti viem len, že žila vo veľkej rodine a že celú túto rodinu živil jabloňový sad, o ktorý sa všetci starali. Veľmi často mi babička opisovala jednu komoru v ich dome – volali ju chlebová komora – v ktorej nebolo nič iné, len pecne chleba, uložené na policiach. Ten chlieb piekla babičkina mama celý deň raz za dva týždne a vtedy celé gazdovstvo neuveriteľne voňalo čerstvou chlebovou vôňou. Bola vraj taká silná, že nevyprchala počas celej doby, kým si z komory vynášali vždy nový a nový peceň. O tej vôni mi babička rozprávala takým spôsobom, že som rýchlo musela prehĺtať slinky, čo sa mi zbiehali v ústach. A priznávam sa, že sa mi zbiehajú i teraz, keď o tom píšem.

SkryťVypnúť reklamu

Keď babička vyparatila niečo, o čom vedela, že sa to nebude jej rodičom páčiť a že bude nasledovať trest, vbehla do tej chlebovej komory, vzala jeden peceň a utekala s nim do sadu. Tam si vybrala niektorú z jabloní, vyliezla na ňu a zotrvala tam celé hodiny, niekedy i polovicu dňa – dovtedy, kým ju neprišli rodičia hľadať a kým ju – stojac pod stromom neprosili, aby už zliezla dole a nesľúbili, že trest nebude... Po celý čas svojho pobytu na strome sa babička kŕmila svojím obľúbeným jedlom – jablkami s chlebom. Naučila ma spájať tieto dve dobroty a ja dodnes zjem jablko bez chleba, len ak ho nemám.

SkryťVypnúť reklamu

Toto všetko tu spomínam preto, že tento zvyk utekať pred nahnevanými rodičmi na strom si babička zachovala aj v období dospievania – a to sa jej stalo osudným: Keď takto raz prečkávala na jabloni, kým rodičovský hnev ochladne, všimla si, že plot ich sadu preskočil mladý vojak v uniforme, akú ešte nevidela. Bol to vysoký štíhly fešák s fúzikmi, aké vtedy boli v móde – a babičku zaujal. Vojak sa poobzeral po stromoch, vybral si ten s najkrajšími jablkami, pár z nich si odtrhol, strčil do vrecka, jedno hneď zjedol, ľahol si akurát pod babičkinu jabloň – a hneď zaspal.

To sa babičke nepáčilo – a tak ho začala po chvíli bombardovať jablkami, ktorých mala okolo seba plno. Vojak vyskočil, začal sa asi ospravedlňovať, čo si babička len domýšľala – veď si sotva rozumeli, a tak sa zoznámila s mojím budúcim dedkom – legionárom, stalo sa to totiž na sklonku prvej svetovej vojny.

SkryťVypnúť reklamu

Zamilovali sa do seba – a keď sa legionári vracali domov, s dedkom už išla aj jeho manželka s dieťaťom – mojou budúcou mamou. Babička opustila svoju rodinu, aby nasledovala svoju lásku a vzala si so sebou okrem osobných vecí len peceň chleba a samovar. Ten sa mal stať a aj sa stal základným kameňom jej budúcej domácnosti.

Po príchode na Moravu, kde žila dedkova rodina, začal pre babičku veľmi krušný život. Jej svokra, ktorá mala pre svojho syna už vybranú inú nevestu, ju nenávidela. Akonáhle dedko odišiel – neviem prečo, ale asi bol odvelený ako vojak – vyhodila babičku aj s dieťaťom na povalu – a dole, do obytnej časti domu mohla len tajne, v noci. Niet sa čo čudovať, že za týchto okolností dieťa ochorelo – nevie sa, čo mu bolo, ale celé veľmi opuchlo a ťažko dýchalo. Babička ho zachránila len vďaka pomoci celkom cudzích ľudí, napriek tomu, že sa vedela s nimi len horko-ťažko dohovoriť.

A dokázala ešte niečo: na tej povale boli akési kufre a debny a babička v nich našla staré knihy. Odrezaná od sveta a od ľudí sa z nich akosi sama naučila čítať texty, napísané našou latinkou. Ako sa jej to podarilo, mi nikdy nevedela vysvetliť – jej odpoveď bola: „Veľmi som chcela, tak som sa naučila“. Pravdou ale je, že až do konca života mala problém s písaním, občas písala slovenské slová azbukou – a ani si to neuvedomovala. Mimochodom, keď už spomínam jej písanie – z jej listov mojej mamke o niekoľko desiatok rokov neskôr mala najväčšiu radosť naša poštárka. Babička totiž tie listy písala väčšinou neskoro v noci, keď už mala čas. Hotový list zalepila do obálky – a až vtedy si uvedomila, že zabudla napísať mame sľúbený recept. Lenže to by nebola ona, keby sa nevynašla. Jednoducho obrátila obálku – a na jej zadnú stranu sa jej vmestil celý recept aj s pozdravom.

 Po dedkovom návrate domov sa celá mladá rodinka odsťahovala z Moravy na Slovensko. Tu sa potom narodili a vyrastali aj ich ďalšie deti. A keď som sa potom po mnohých rokoch narodila ja, našla som v babičke a dedkovi tých absolútne najlepších a najláskavejších starých rodičov, akých si len možno predstaviť. U nich som žila do konca druhej svetovej vojny.

Vojna nás zastihla v Banskej Bystrici. Po vypuknutí Povstania sa otec stal partizánom a mladšia babičkina dcéra – sestra mojej mamy po absolvovaní zdravotníckeho rýchlokurzu pracovala ako zdravotníčka v lietadlách, ktoré prevážali ranených z letiska Tri duby do Ruska. Ako rodinní príslušníci takýchto exponovaných osôb sme nemohli ostať v meste, a tak sme evakuovali. Žili sme v bunkri niekde v okolí Starých Hôr. Bunker bol dosť veľký na to, aby v ňom prečkávali ranení partizáni i vojaci na odvoz a aby sa tam zotavovali už čiastočne vyliečení. No a o týchto ranených a vlastne o nás všetkých sa starala babička. Všetci – väčšinou mladí chlapci – naši, ukrajinskí i ruskí – ju volali „mama“ a ona celé dni varila – pokiaľ bolo čo, ak nič iné, tak hektolitre čaju a preväzovala rany. Kvôli tomu jej teta občas okrem ranených doviezla aj fľašu liehu či alkoholu, čím babička dezinfikovala rany a sem-tam aj tíšila bolesti. Akýkoľvek alkohol mal v tých časoch cenu zlata a babička tú fľašu chránila ako oko v hlave, nikdy nevedela, kedy dostane ďalšiu.

Mala som vtedy len štyri roky – pamätám si mnohé z týchto udalostí iba v akýchsi momentkách, súvislosti mi vysvetlili až oveľa neskôr dospelí. Dve takéto momentky vidím dodnes celkom detailne. Prvou z nich je pohľad na babičku v noci: celý bunker spal, len ona sedela na svojej prični a cez malé okienko na dverách sa dívala na oblohu a pritom sa neprestajne rovnomerným pohybom kývala dopredu-dozadu... Tak som ju vídala, keď som sa náhodou v noci zobudila. Tento výjav bol pre mňa taký záhadný, že som sa nikdy neodvážila vyrušiť ju. Až neskôr som pochopila, že vyprevádzala svoju dcéru – lietadlá s ranenými lietali len v noci...

Tá druhá momentka je nasledovná: sme vonku, pred bunkrom a mama ma dvíha do výšky okienka na dverách bunkra. Za tým okienkom vidím tvár môjho dedka, máva mi a pritom plače – to bol jediný prípad, kedy som ho videla plakať. Po rokoch mi vysvetlili, že vtedy náš bunker obkolesili Nemci. Ženy a deti – boli sme tam spočiatku dve, to druhé potom neskôr pri nejakej prestrelke Nemci zastrelili – vyhnali z bunkra von. Všetkých mužov v bunkri zavreli a chystali sa ho zapáliť. Moja babička, podľa ktorej si správna ženská vždy poradí, bola snáď jediným človekom, ktorý ani vtedy nestratil hlavu. Ponúkla Nemcom tú fľašu alkoholu – a tí sa opili. Tým nás zachránila.

Neskôr za neuveriteľne ťažkých podmienok prekonala týfus – táto pliaga sa za vojny rýchlo šírila a ľudia na ňu húfne umierali. Babička prežila snáď len vďaka svojej pevnej vôli a odhodlaniu žiť. Vojna ju však poznamenala natrvalo. Pri našom prechode do iného bunkra nás Nemci ostreľovali a babičku trafili do nohy. Za vojnových podmienok ju nebolo možné operovať, to sa podarilo až po vojne, ale noha už ostala boľavá a kratšia. Do konca života ťažko na ňu napádala a pohyb jej robil problémy..

Vojne sa teda podarilo zmrzačiť babičkine telo, ale ani tá ju nezlomila. Keď sa po operácii zotavila, viedla v Bratislave veľkú domácnosť, sústredila okolo seba snáď všetkých tamojších ruských a ukrajinských emigrantov a tí si často k nej chodili pre duševnú – a aj inú podporu. Časom sa narodili jej ďalšie vnúčatá. Denne mala u seba dve z nich, cez prázdniny k nim pribudli ešte ďalšie tri košické. To všetko jej nestačilo. Pretože milovala deti, dve si ešte adoptovala. Pôvodne chcela len jedno – vybrala si veľmi zanedbaného chlapčeka, ktorý v čase, keď už mal chodiť, nevedel ešte dvíhať hlavu a bol samá chrasta. Nechceli jej ho dať – v tom sirotinci mal aj staršiu sestru a súrodencov nechceli od seba oddeliť. A tak si babička osvojila obe a obe aj vychovala. No a počas môjho vysokoškolského štúdia som jej pribudla ešte aj ja.

Dnes už ani sama neviem pochopiť, ako to všetko zvládala, nebála sa žiadnej prekážky a tešila sa zo života aj v starobe. Na dokreslenie ešte jedna spomienka: šli sme spolu do kina – často som ju tam počas štúdií doprevádzala, potrebovala pomoc hlavne pri nastupovaní a vystupovaní z trolejbusu. V preplnenom vozidle babičke uvoľnili miesto a ja som stála nad ňou. Chcela som jej niečo povedať, sklonila som sa a trochu hlasnejšie – už dobre nepočula – som ju oslovila: „Babi...“ a vtom som pocítila ľahké kopnutie do nohy. Nevenovala som tomu pozornosť, celý manéver som zopakovala – a kopnutie sa zopakovalo, teraz už silnejšie. Tak som sa odmlčala a keď sme vystúpili z trolejbusu, babička mi vytkla: „To musí celý trolejbus počuť, že som už babička?!“

Keď dnes vidím na televíznej obrazovke tie utrápené, ale nie zlomené Ukrajinky, schopné sa aj cez slzy usmiať a odhodlané chrániť svoje deti za každú cenu, pripomínajú mi moju babičku. A prajem im, aby našli v sebe toľko životnej sily a odhodlania, ako mala ona.

A mimochodom, ten berdičevský samovar mám teraz ako najstaršia vnučka ja. Má čestné miesto v mojej obývačke a pre mňa je to ten najvzácnejší kus mojej domácnosti.

Viera Spišáková

Viera Spišáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  236x

Mám veľmi rada humor. Pravdepodobne vďaka tomu vyháňam zo svojej pamäte všetko zlé, pochmúrne a opatrujem si v nej to humorné – „trapasoidné“. Takýchto situácií bolo v mojom živote veľa (som veková kategória 80+) a rada nimi zabávam svoje okolie. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
SkryťZatvoriť reklamu