Môj – či vlastne náš – ďalší trapas v Anglii zapríčinil náš takmer stály a neutíšiteľný hlad. Obaja s manželom sme boli veľkí jedáci a manžel aj v našich domácich podmienkach často vyvolával svojím apetítom prekvapenie a obdiv. V reštauráciách si objednával dve porcie naraz, aby potom nemusel na tú druhú čakať.
V tejto súvislosti si spomínam na jeho jeden trapas: vracal sa vtedy s kolegami autom zo služobnej cesty. Keď prechádzali Banskou Bystricou, bolo práve poludnie – a tak sa rozhodli tam naobedovať. Manžel si objednal svoj obľúbený vyprážaný syr s tatarskou omáčkou – a palacinky. Keď už jeho kolegovia po obede pili svoje pivko a manžel ešte okrem polievky nič nedostal, pripomenul sa čašníkovi. Ten mu priniesol jedlo až po druhom, už ostrejšom „pripomenutí“ – a zďaleka bolo na ňom vidieť akúsi neistotu či nervozitu. No a vo dverách do kuchyne sa objavilo zopár hláv zvedavého personálu. Keď sa manžel pozrel na tanier, ktorý pred neho čašník položil, chvíľu nechcel veriť svojim očiam a potom sa rozosmial na celú jedáleň. Na tanieri mal vyprážaný syr, hranolky, na tom pekne poukladané palacinky s lekvárom – a to všetko bolo ešte poliate omáčkou. Nešťastný čašník pochopil svoj omyl až po manželovej otázke: „Prosím vás, to sa už nenašli dva taniere?“
Anglický spôsob stravovania teda rozhodne nevymysleli pre nás. Porcie obedov v reštauráciách, kde sme sa stravovali spolu s ostatnými účastníkmi zájazdu, neboli schopné nasýtiť batoľa. Na úžasnom množstve tanierikov, podnosov, konvičiek, šálok a podšálok väčšinou trónila polovička vajíčka uvareného natvrdo – pôsobila ako ťažítko, aby spod nej neuletel tenulinký plátok šunky, pod ktorým sa sviežo zelenel list šalátu. Toto všetko sme si mohli vylepšiť niekoľkými druhmi omáčok a skoro rovnako tenkým plátkom chleba, ktorý skôr pripomínal biely koláč.
Keď sme boli na takomto obede prvýkrát, manžel vyzval ostatných k rýchlej konzumácii tohto predjedla, aby sme čím skôr dostali obed. Tak sme ho teda poslúchli a boli sme šokovaní, keď sa nás potom čašník prišiel spýtať, či si po obede želáme kávu alebo zmrzlinu.
Raňajkovávali sme v penzióne, v ktorom sme boli ubytovaní, sedeli sme po štyroch pri okrúhlych stoloch, krásne a bohato prestretých. Na veľkých tanieroch pred nami bola pečená klobáska, opečená slanina, plátky šunky a pečeného mäsa plus praženica – a to všetko plávalo v masti. Uprostred stola stál krásny filigránsky strieborne vyzerajúci stojanček s ôsmimi štvorčekmi toho bielučkého tzv. chleba o veľkosti strany maximálne 12 cm. Keď ste ho vzali do ruky, nedržal chudák vôbec formu, taký bol tenučký.
Medzi stolmi chodila majiteľka penziónu a s úsmevom sa pri každom pristavila s otázkou, či sme všetci spokojní a či nám niečo nechýba. Povedala som jej teda, že nám chýba chlieb. Ostala ohromená, idúc do kuchyne stále krútila hlavou nad toľkou nenásytnosťou a o chvíľu sa vrátila s ďalším stojančekom a ďalšími štyrmi štvorčekmi. A tak sme väčšinu tej mastnej dobroty nechali na tanieri.
Pokúšali sme sa zahnať hlad kúpou obložených chlebíčkov. Pokiaľ sa nemýlim, Anglicko je kolískou sendvičov. Keby však tie ich videli naše slovenské, prepadli by sa od hanby. Aj keď ste ich zjedli niekoľko, pocítila to len vaša peňaženka, žalúdok o chvíľu o nich nevedel. A tak sme hľadali útočisko v akejsi reštaurácii, iba my dvaja – a to hneď po spoločnom obede.
Keďže nám chýbal hlavne náš poctivý chlieb a zemiaky, manžel žobronil už od vchodu: „Preboha ťa prosím, objednaj čokoľvek, ale s poriadnou dávkou zemiakov, nech sa konečne najeme! Hlavne veľa zemiakov!“ A keďže sa spoliehal na to, že mu okrem mňa nikto nerozumie, vysvetľoval mi to poriadne nahlas. Bola som zúfalá – okrem hladu ma trápil aj pocit zodpovednosti – vyznať sa v jedálnom lístku, keď ovládate iba názvy základných potravín, je problém. Všade samý „beef“ a „steak“, ale či k nemu bude vytúžené množstvo zemiakov a nie iba štyri hranolky, sa nikde neuvádzalo. Neviem totiž, či to bola náhoda, ale dovtedy sme všade k peknému kusu mäsa dostali každý presne štyri kúsky zemiačikov. „Asi sa im tri zdali predsa len málo a päť by už bolo priveľa“ – tak usudzoval manžel.
Nakoniec som ukázala prstom na akési jedlo a čašník moju objednávku bez mihnutia oka prijal. Ale o pár sekúnd sa objavil vo dverách znova a niesol polievkovú misu – skutočne polievkovú misu – plnučičkú zemiakových hranolkov. Bolo ich toľko, že sa skoro vysýpali cez okraj a my sme na ne vypliešťali žiadostivé oči. Asi v tej chvíli, keď už chcel manžel priskočiť k nemu a misu mu jednoducho vytrhnúť z rúk, si to zamieril k nášmu stolu a položil pred nás ten poklad so slovami: „Nechte si chutnat!“
Dodnes na toho pražského vysokoškoláka, ktorý cez prázdniny brigádničil v Londýne, spomínam s vďakou. A snáď nemusím dodať, že sme jeho pomoc využili viackrát – a on nám vždy ochotne a s úsmevom priniesol tú polievkovú misu...
