Jedného dňa – kedysi dávno – mi manžel oznámil, že by k nám domov rád pozval na malé posedenie veľmi vzácnu návštevu – svojich bývalých profesorov z vysokej školy. Keďže termín návštevy bol ešte vzdialený, bez uvažovania som s jeho plánom súhlasila.
Spomínaní páni mali prísť z Prahy na oslavu 10. výročia vzniku košického televízneho štúdia, v ktorom manžel pracoval. Ich mená som poznala z jeho rozprávania ešte počas štúdií, ale často sa vyskytovali aj v tlači v súvislosti s medzinárodnými filmovými festivalmi a v titulkoch odvysielaných filmov. Spočiatku som pociťovala len radosť z toho, že sa s takýmito ľuďmi zoznámim a že ich dokonca budem môcť privítať doma. Čím viac sa však termín ich návštevy blížil, tým viac som pociťovala zodpovednosť i akúsi trému domácej panej pred takouto návštevou.
Moje obavy ešte vystupňoval fakt, že hostia sľúbili prísť k nám po spoločnej oficiálnej večeri – v deň, v ktorom som učila dopoludnia i popoludní – až do pol ôsmej. Ako vždy, radila som sa i teraz s kolegyňou – priateľkou Magdou, ako za týchto okolností zaistiť nejaké slušné pohostenie. Bola som ešte mladou, skoro novopečenou gazdinkou bez patričných skúseností. Magda síce nebola staršia ako ja, naopak, ale bol to typ človeka, ktorý si s ničím príliš neláme hlavu – a takou „nepolámanou“ nájde rýchlo a ľahko riešenie. I tento môj problém vyriešila jednoducho – ráno cestou do školy kúpim v neďalekej lahôdkarni vtedy veľmi obľúbené a populárne šunkové rolky – a večer po vyučovaní ich donesiem hotové domov a ponúknem hosťom. Návrh sa mi páčil a zrealizovala som ho.
Šunkové rolky boli nádherne čerstvé a voňavé a vyzerali naozaj lákavo. Pekne mi ich zabalili na veľký papierový podnos, zapichli do nich špáradlá, aby sa na ne papier neprilepil a v električke som ich vlastným telom chránila, aby sa im nič nestalo.
Potom som však prišla na ďalší problém: v tom čase ešte chladničky nepatrili k bežnej výbave škôl a ani tá naša žiadnu nemala. Mojim rolkám by dlhé čakanie v „izbovej“ teplote iste ublížilo. Aj tento problém Magda vyriešila skôr, než som ju s ním zoznámila: dobre zabalené rolky sme dali na vonkajší okenný parapet nášho kabinetu – a keďže bola jeseň a vonku chladno, rolky sa mali dobre. Navyše mi tá dobrá a ochotná duša sľúbila, že než odíde domov – končila skôr ako ja – nechá mi na stole upozornenie, aby som na šunku nedajbože nezabudla.
Keď som teda doučila a na mojom stole ma čakal obrovský hárok papiera s veľkým nápisom „Nezabudni na šunku, držím prsty!“, v duchu som Magde poďakovala a povedala som si, že nič nie je lepšie, ako mať na pracovisku spriaznenú dušu. Vzala som šunku a celou cestou som zase v električke dávala pozor, aby sa jej nič nestalo. Pritom som si opakovala – ako nejaké zaklínadlo – že si prajem, aby návšteva u nás ešte nebola, aby som mala čas ešte všetko pripraviť.
Keď som stála pred dverami nášho bytu, bolo mi jasné, že moje prianie nebolo vyslyšané – až na chodbu bolo počuť hlasné hlboké mužské hlasy. Nadýchla som sa a odhodlane som vošla do predsiene. Dvere do obývačky boli dokorán otvorené a ja som videla, ako mne neznámi páni, ozdobení šedinami, vstali z kresiel, aby ma privítali. Moja tréma sa vystupňovala – len tým si dokážem vysvetliť to, čo nasledovalo: nezašla som najprv do kuchyne a rolky nevybalila tam, ako by sa dalo očakávať. Hostí som pozdravila, ospravedlnila sa, že som doteraz bola v práci, nestihla som nič prichystať, a že teda nesiem len to, čo „obchod dal“. S týmito slovami som pred návštevu, doprostred konferenčného stolíka položila, čo som doniesla – a tam som to pred očami hostí aj rozbalila.
Boli to štyri úhľadne poskladané handry na podlahu a na nich rovnako úhľadne poukladané štyri kefy na drhnutie, tzv. ryžáky s ostrými štetinami, ktoré úspešne suplovali špáradlá. To všetko bolo síce úplne nové, ešte nepoužité, ale...
Môj šok bol nepredstaviteľný. Myslím, že som tak, ako som bola – v predklone – zmeravela v tom úplnom tichu, ktoré v izbe zavládlo. Narovnala som sa až vtedy, keď som počula výbuch srdečného, pobaveného smiechu. Trval dlho, smiali sa schuti obaja hostia – okrem manžela, ktorý na mňa vyvaľoval oči, plné otáznikov. A ja som tam medzi nimi bezradne stála a v duchu som sa chytala za hlavu s otázkou, čo teraz návšteve ponúknem. (Treba podotknúť, že tento príbeh sa odohral v čase, keď u nás neboli do neskorého večera otvorené obchody a neexistovala ani donášková služba).
Keď smiech postupne utíchol, ozvalo sa dlhé a nástojčivé zvonenie. Vďačne som sa vrhla k dverám – bola som rada, že aspoň na chvíľu môžem uniknúť z miesta mojej veľkej potupy.
Pred dverami stál Magdin manžel a so širokým úsmevom hulákal tak, že ho bolo počuť nielen v našom byte, ale určite aj v celom dome: „Ahoj, Magda ti posiela tieto šunkové rolky, lebo vraj máte dnes návštevu a ty si pre ňu určite nič poriadne nepripravila“ a podával mi moje rolky, úhľadne poukladané na porcelánovej tácke. Zmizol, kým som stačila zareagovať. Do obývačky som sa vrátila s plnou náručou a naši hostia, ktorých som sa tak bála a pred ktorými som mala takú trému, stáli, smiali sa a tlieskali.
Snáď nemusím dodávať, že sa potom rozprúdila taká zábava, v akú sme ani nemohli dúfať, bolo to jedno z najpríjemnejších a najzábavnejších posedení, aké sa kedy v našom byte odohrali. Hostia nám rozprávali o rôznych svojich trapasoch a ja som im musela vysvetliť, prečo mi Magda vyviedla toto prekvapenie – bola to totiž jej odplata za trapas, do ktorého som ju dostala pred časom ja.
Keď sme našich hostí po niekoľkých hodinách vyprevádzali, jeden z nich nám ďakoval so slovami: „ Na toto stretnutie tak skoro nezabudnem, ešte nikdy a nikde som nebol takto privítaný.“
