Čím viac sa ponáram do spomínania, tým viac obdivujem ľudskú pamäť. Keď z nej vytiahnete jeden – čo i len útržok prežitého, on vám akoby na povrázku za sebou ťahá ďalší a ten vás zase privedie k inému, asociácia za asociáciou... A tak som si uvedomila, že trapas, ktorý mohol byť osudovým pre moju budúcnosť, sa stal už pred začiatkom môjho štúdia – na prijímacej skúške.
To, čo sa vtedy odohralo, som síce už načrtla vo svojej knižke, ale teraz to musím spomenúť znova z dvoch dôvodov – jednako preto, že to chcem bližšie vysvetliť, ale hlavne preto, že to malo pokračovanie o štyri roky neskôr:
Na prijímacie skúšky som šla do Bratislavy po ukončení jedenásťročnej strednej školy, keď som ešte nemala 17 rokov. Sebavedomie mi po úspešnej maturite nechýbalo, ale šla som tam študovať slovenčinu s veľmi slabou prípravou. Na jedenásťročenke (vtedajšia náhrada gymnázia) som mala dve učiteľky slovenčiny. Tá prvá – veľmi milá a obľúbená staršia dáma – ovládala niekoľko cudzích jazykov, ale nad slovenčinou sa jej nepodarilo zvíťaziť. Viaceré jej výroky nám ostali navždy v pamäti a na pomaturitných stretnutiach sme si ich s istou nostalgiou pripomínali: „Dušky, (to bolo oslovenie) vy sa budete maturovať, vy budete s láskou ku mne prísť, ale ja vám budem povedať, už je pozdno“ a v obľube sme mali aj jej rozhorčený príkaz: „Zatvorte tie okná dokorán!“
Neskôr nás prevzala iná profesorka – už v predpenzijnom veku, ktorá síce nemala problémy so slovenským jazykom, ale v oblasti literatúry bola ochotná uznávať len klasiku. To, čo bolo napísané po hviezdoslavovsko-kukučínovskom období, považovala za nevhodné väčšej pozornosti – o súčasnej literatúre ani nehovoriac, označovala ju ako „okrajovú“. Toto všetko som si pri výbere ďalšieho štúdia zrejme neuvedomovala – spoliehala som sa na to, že som mala prečítané veľké množstvo kníh, čítanie bolo v tom čase mojím jediným koníčkom. No a – samozrejme – v rámci prípravy na maturitu som sa, viac-menej samoštúdiom, zoznámila aj s tou súčasnou literatúrou.
Prijímacia skúška začala o ôsmej ráno, ja som sa potĺkala už pol hodiny predtým po vestibule školy, bolo nás tam okolo dvesto. Keď nám v úvodnom príhovore prezradili, že nás prijmú dvadsať, moja odvaha spolu so sebavedomím ohlásili ústup. Po hodine čakania som si myslela, že to už nevydržím, po dvoch som mala obhryzené nechty, po tretej hodine som zvažovala útek, ale radšej som začala chodiť sem a tam po chodbe pred miestnosťou, v ktorej sa rozhodovalo o našej budúcnosti.
Presne na poludnie, keď bratislavské zvony odbíjali dvanásť, ma zavolali do miestnosti, kde sedeli piati vážne sa tváriaci páni. Pravdepodobne ma chceli povzbudiť, a tak mi na zahriatie, rozbeh, dali triviálnu úlohu – mala som zostaviť jednoduchú rozvitú vetu. Nič jednoduchšie ani nemohli odo mňa chcieť. A ja som sa s úžasom zrazu počula, ako hovorím: „Mama varí obed.“ Ono to síce bola jednoduchá rozvitá veta, ale hodná priemerného žiačika na základnej škole – ale na prijímačkách na vysokú?! Pritom som si to plne uvedomovala – ale môj hlad a tie zvony – jednoducho som nebola schopná vysúkať zo seba nič iné.
Skúšajúci páni sa pobavili, vážne tváre vymenili za úsmevy, ale ja som znervóznela ešte viac. Podarilo sa mi však pozbierať sily, a keďže ďalej išlo všetko hladko, postupne sa mi vracala sebadôvera, bola som so sebou spokojná. Keď to už vyzeralo, že ma pustia na slobodu, jeden zo skúšajúcich sa ma spýtal, aký je môj vzťah k poézii Pavla Bunčáka.
Hrom z jasného neba! To meno som nikdy v živote nepočula a nevyskytovalo sa ani vo vtedajších učebniciach. V duchu som zvažovala – spomenul slovo poézia – a tú som neobľubovala ani nečítala, skoro vôbec som sa jej nevenovala – najjednoduchšie by bolo povedať, že sa mi páči, ale potom môže nasledovať otázka „čo najviac?“ a prípadne „prečo?“ – a budem úplne v koncoch. A keďže ma doma učili hovoriť vždy pravdu, priznala som sa, že sa o poéziu a hlavne o okrajových básnikov nezaujímam, čítam a zaujímam sa hlavne o prózu. Páni si vymenili pohľady, zahniezdili sa a vyhlásili, že im to úplne stačí...
Keď som bola na chodbe, čosi – asi tie pohľady skúšajúcich – mi našepkalo prečítať si zoznam členov skúšobnej komisie, ktorý od rána visel na dverách a okolo ktorého som prešla prinajmenšom stokrát. Meno Pavla Bunčáka bolo hneď druhé v poradí.
Otočila som sa na podpätku a vybehla z budovy. Plakať som začala až vonku. No a potom som najbližším rýchlikom odišla domov, odignorovala som popoludňajšie vyhlásenie výsledkov skúšky – vedela som svoje. Plakala som celou cestou v kúte prázdneho kupé a sympatický postarší sprievodca sa pri mne často pristavil počas tej skoro deväťhodinovej cesty s utešujúcimi slovami: „No tak, moja, už prestaň plakať – jeden odíde, druhý príde – tak to už v živote chodí...“
Otec mi potom našiel pracovné miesto, na ktoré som mala v septembri nastúpiť a keď mi prišlo písomné oznámenie, že som bola prijatá, bola som presvedčená, že šlo o omyl. Uverila som až po zápise.
Vtedy som ešte netušila, že táto moja netaktnosť bude mať o pár rokov následky. Ale o tom bude môj ďalší trapas...
