Počas prvých mesiacov na vysokej škole som mala silný pocit, že vysokoškolské štúdium bolo vymyslené len preto, aby nám, úspešným stredoškolákom poriadne zrazili hrebienky. Keď totiž mladý človek zdarne prekoná prekážku v podobe maturitných skúšok, ktorú mu zákerne a s chuťou kladú pod nohy na jeho ceste k normálnemu dospeláckemu životu, má pocit, že toho už v podstate vie dosť a že už čosi dokázal. Je na to patrične hrdý a vysokoškolské štúdium považuje za svoj blahosklonný prejav ochoty si svoj rozhľad ešte o „niečo rozšíriť“. Po čase zistí, že dieru, ktorú vo vzdelaní má, by nebolo vhodné ešte rozširovať a zmieri sa s tým, že sa toho potrebuje ešte veľa - veľa naučiť.
Mne trvalo skoro celé dva prvé semestre, kým som sa s týmto faktom zmierila a vyrovnala a začala som sa na vysokoškolskej pôde cítiť celkom dobre. Keď som to zdeľovala kolegom z vyšších ročníkov ako odpoveď na ich otázku, ako sa mi na škole páči, nasledovala skoro vždy táto ich zákernosť: „A mala si už skúšku z historickej gramatiky?“ Takto sa historická gramatika stala postrachom – a nielen mojím, ale postrachom všeobecným. Tento druh sadizmu totiž tí starší s obľubou používali na nás všetkých a vlastne musím priznať, že sme ich po čase napodobňovali aj my. Zatiaľ si však naši spolužiaci, ktorí si pre štúdium nezvolili slovenčinu, dodatočne gratulovali a my sme im závideli.
V takejto atmosfére obáv i zvedavosti sme na začiatku druhého ročníka očakávali prvú prednášku z čohosi, o čom sme nemali ani len predstavu. A to sme ešte netušili, že naše najhrôzostrašnejšie očakávania sú slabým odvarom reality. Presne - ako časové znamenie - sa v to ráno rozrazili dvere na posluchárni a celé ich svojou postavou zapratal náš budúci ničiteľ. Profesor bol obrovský chlap – a keď hovorím obrovský, ešte mu z jeho impozantnosti uberám. Bol vysoký a mohutný a na sebe mal ešte väčší a dlhší hubertus – kabát z tmavozelenej chlpatej látky, aké sa vtedy s obľubou nosili a mal ho skoro každý. Lenže takýto velikánsky a širokánsky ešte nikto z nás nevidel. Pán profesor ho mal zapnutý len na jeden gombík pod bradou a ako sa hrnul dopredu na svojich dlhánskych nohách, nezapnuté predné diely kabáta so sebou zobrali zadný diel a to všetko za profesorom vialo tým vodorovnejšie, čím rýchlejšie kráčal. Určite som potom tohto profesora ešte neraz stretla aj v letných mesiacoch a pravdepodobne ten kabát v lete nenosil, ale ja si ho ináč, ako som vám ho teraz opísala, neviem predstaviť.
Keď sa niekoľkými krokmi, či vlastne v ponímaní bežného človeka skôr skokmi, dostal na stupienok s malým pultíkom pre prednášajúceho a oprel sa oň, drevo bolestne zapraskalo. Prehlušil ho hromový hlas. Pán profesor by vďaka svojmu hlasovému fondu určite prehlušil aj zbíjačku, keby sa nebála ocitnúť v jeho blízkosti. A on nás vtedy iba pozdravil a privítal, i keď jeho zamračená tvár naznačovala, že by nám najradšej povedal niečo diametrálne odlišné. Tvrdilo sa, že keď zakričí v posluchárni na treťom poschodí, sklo v okenných tabuliach o dve poschodia nižšie sa chveje. A kričal rád, bez akejkoľvek námahy. My sme mu k tomu raz nevdojak poskytli príležitosť: Keď sa do posluchární cez slabo tesniace okná začal v zime vkrádať čoraz väčší chlad a radiátory boli voči nemu vo veľkých a vysokých miestnostiach bezmocné, sedieť na dvojhodinovej prednáške bez pohybu znamenalo hazard so zdravím. A tak sme my, dievčatá, siahli po dlhých nohaviciach, i keď sme ich vtedy mali len na športové účely – ako bežné oblečenie znamenali v šesťdesiatych rokoch minulého storočia istú výstrednosť. Keď toto nepatričné oblečenie na nás pán profesor zbadal, jeho tvár skamenela, zbledla, pravou rukou sa načiahol k stromovému vešiaku s našimi kabátmi – a bolo ich tam neúrekom. Boli to hrubé kabáty z poctivých látok, žiadna ľahká umelina dnešných búnd. Profesor ten úbohý okabátovaný vešiak držal v ruke ľahko ako taktovku, búchal ním o zem v rytme svojho rozhorčenia a kričal „Nohavice von!“ Trvalo niekoľko sekúnd, kým sme – celí ohromení - pochopili, čo od nás chce a začali sme sa jeden cez druhého valiť na chodbu. Neviem, či by výbuch bomby mohol vyvolať väčšiu paniku a napriek tomu, že nás nebolo málo, o chvíľu bol profesor v posluchárni sám. Keď to zistil, pochopil svoj omyl a pokazil chlapcom radosť: „Mužské nohavice nazad!“
Najhorší zo všetkého bol však samotný obsah predmetu, ktorý prednášal. Historická gramatika je vlastne históriou písmen, ich vývinu a porovnáva odlišností v ňom na území jednotlivých krajín. Jednoducho niečo hrozné samo o sebe. Vniknúť aspoň do tých najjednoduchších a najstráviteľnejších zákutí tejto vedy znamenalo vynaložiť veľké úsilie nielen pre jej komplikovanosť, ale možno hlavne pre nezáživnosť. Mimochodom, potom som vyše 40 rokov učila na strednej škole a iba jediný raz sa ma žiak spýtal na čosi, pri čom som mohla použiť asi stotinu toho, čo som sa na skúšku z tohto predmetu musela nadrviť. Mala som síce vtedy veľmi dobrý pocit, že viem odpovedať aj na takúto zákernú otázku, ale nie som si istá, či stál za tú námahu. Dnes mi z toho všetkého, čo som si vtedy natrepala do hlavy, ostal v pamäti len nadpis jedného z mnohých hlaholikou písaných textov: „Šlakom porazeni“. Myslím, že som odvtedy, čo som ho krvopotne prekladala, nečítala nič s priliehavejším názvom.
Po dvoch semestroch prednášok, z ktorých sme mali zakaždým v hlavách väčší a väčší zmätok, nás čakala skúška . Pretože nikto z nás nebral štúdium na ľahkú váhu, na túto skúšku si mnohí šetrili dekanské termíny – bolo jasné, že nemáme šance zvíťaziť v tých riadnych. Dokonca aj skúšajúci iných predmetov sa na nás útrpne dívali, keď v indexe videli, že túto skúšku máme iba pred sebou.
V noci pred skúškou som nespala. Pri opakovaných pokusoch o spánok mi pred očami kmitali samé jery a nosovky a utvrdzovali ma v tom, že vlastne nič neviem. Vtedy sa zrodil môj plán: vedela som, že profesor začne skúšať od ôsmej. Budovu univerzity otvárali už o siedmej. Keďže aj tak nespím, pôjdem do školy okolo siedmej, aby som bola prvá. Tým získam aspoň to, že nebudem na chodbe medzi čakajúcimi počuť rozčúlený a pohoršený krik profesora a vidieť zničené tváre umučených a vyhodených. Pritom by som určite zabudla aj to málo, čo sa mi podarilo do hlavy dostať.
Keď som prišla ku škole, na schodoch pred ešte zamknutou budovou už sedeli dvaja kolegovia, ktorí asi mali ten istý nápad ako ja. Darmo som ich prosíkala a vyzdvihovala ich chlapskú a intelektuálnu silu, ktorou by oni určite zvládli aj väčšiu hrôzu - na rozdiel odo mňa. Celkom negalantne mi vysvetlili, že som nemala toľko drichmať a že kto prv príde..... V duchu som im zapriala, aby ich ten mlyn ozaj zomlel, ale medzitým už otvorili veľký presklený vchod a my sme sa vypotácali hore na ktorési poschodie a tam, pred profesorovým kabinetom sme zaparkovali. Kabinet bol na konci dlhej úzkej a tmavej chodby, lemovanej vysokými vitrínami, plnými kníh. Nikde nebolo nič na sedenie, tak som sa uvelebila na radiátore a znova som sa bezvýsledne snažila obmäkčiť tých dvoch, aby ma pustili do mučiarne ako prvú. Vtom chodba potemnela, jej druhý koniec akoby celý zaplnila postava vo vlajúcom hubertuse. Bez slova sme sledovali, ako rýchlo sa približuje – a zrazu stál profesor pred nami a hlasom, ktorý sa odrážal od stien a vitrín a tým ešte viac mohutnel, sa spýtal, kto ide na skúšku prvý.
Ja som samozrejme ani nezliezla z radiátora a sama som bola zvedavá, ktorý to bude, ale tí dvaja sa ani nepohli. Keď profesor tú istú otázku zopakoval, tento raz oveľa hlasnejšie a dôraznejšie, ukázali na mňa a vyjachtali: “Ona.“ To ma vystrelo, priamo vystrelilo dopredu, profesor otvoril dvere do kabinetu a trochu ustúpil, aby ma pustil dnu.
Kabinet bol zariadený starým mohutným nábytkom, ktorý si iste pamätal zakladateľov univerzity, veľký, krásny písací stôl, pri stenách samé police s knihami - uprostred okrúhly konferenčný stolík a pri ňom dve či tri kreslá. Na jedno z nich ukázal pohybom, naznačujúcim, aby som si sadla a pritom veľkým oblúkom hodil na stolík staručkú koženú aktovku, ktorá sotva držala pokope a z ktorej sa pri páde vysypali a po stole rozkotúľali tri obložené žemle. Ja som si medzitým sadla a pocítila zradu. To kožené kreslo, napohľad mohutné a bezpečné, bolo v skutočnosti natoľko vysedené, že som sa doň celkom ponorila. S očami vo výške dosky konferenčného stolíka som vytreštene sledovala obrovskú ruku profesora, ako sa načiahla za jednou žemľou, pohybom prstov ju cestou k ústam zbavila obalu – a viac než jej polovica zmizla v jeho ústach. Keďže stál bokom otočený ku mne, z profilu som videla mohutnú sánku, ako rýchlymi pohybmi spracováva velikánske sústo. Bolo to také fascinujúce divadlo, že som od žujúceho profesora nemohla odtrhnúť oči – a on si to všimol – a nesprávne pochopil. Kým si do úst vložil zvyšok žemle, hromovým hlasom zavelil: „Zoberte si!“ a ukázal na žemľu, ktorá sa prikotúľala najbližšie ku mne.
Od narodenia ma síce sprevádza veľký apetít a v mojom živote je len málo chvíľ, keď som nemala chuť niečo zjesť – túto by som z nich menovala ako prvú. To nebol len nedostatok chuti, čo ma viedlo k tomu, aby som urobila odmietavý posunok - vydať hlások som nebola schopná - ale aj moje strachom stiahnuté hrdlo a žalúdok vyslovene protestovali. A pán profesor opäť nepochopil. Moje zdráhanie zrejme považoval za ostýchavosť vyhladovanej študentky, a tak pritvrdil. Než zahryzol do druhej žemle, zopakoval svoju výzvu razantnejšie, hlasnejšie a podčiarkol ju zdvihnutým obočím a ostrým pohľadom, ktorým ma celkom zhypnotizoval. No a keď som do tej nešťastnej žemle zahryzla a pokúsila sa prehltnúť aspoň kúsok z nej, stalo sa to, prečo vám toto všetko rozprávam:
Pán profesor si raňajky pravdepodobne kúpil cestou do práce v nejakom stánku. Tá žemľa bola prinajmenšom včerajšia, vysušená, maslo videla len z diaľky a neublížila mu a ozdobená bola jedným či dvomi krúžkami akejsi suchej salámy. To sa jednoducho nedalo pretisnúť dole mojím stiahnutým hrdlom, ostalo to kdesi uprostred cesty do cieľa. Vtom však profesor, ktorý už dojedol, prechádzajúc miestnosťou bez toho, aby na mňa čo i len pozrel, z ničoho nič zvolal: „A!“ Zľakla som sa a to mi pomohlo zbaviť sa hrče v hrdle. Vyjavene som sa dívala na profesora, v tej chvíli som neprišla na nič iné, len na to, že ak niekto povie „a“, mal by povedať aj „b“. Aj mne sa to dnes zdá nehorázne a neuveriteľné, ale keďže on to „b“, nepovedal, s vytreštenými očami som to povedala ja a pritom tú nešťastnú hlásku ešte sprevádzalo moje neutajené, hlasité zaštikútanie. Bolo to to prvé, čo som od vstupu do kabinetu povedala a to, čo nasledovalo potom, len ťažko možno opísať. Zarazený profesor sa prestal prechádzať, zastal a udivený sa na mňa zadíval a po jednej či dvoch sekundách sa začal smiať. Teda aspoň trochu sa to na smiech podobalo - vyrážal zo seba v pravidelných intervaloch akési hlasité ohlušujúce pazvuky, pritom sa rukami striedavo chytal za brucho a udieral do stola. Trvalo to hodnú chvíľu a keď ho ten záchvat prešiel a videl, že ja si štikútam naďalej, pomohol mi nakoniec pohárom vody. Po ňom sa konečne dostavil aj zdravý rozum (uvedomujem si, že si fandím, ale tak akosi sa to hovorí) a mne došlo, že to „a“ bola vlastne prvá otázka a že mám vysvetliť, ako a z čoho táto hláska vznikla. Ďalšie otázky si vôbec nepamätám, viem len, že potom už to všetko šlo pokojne a hladko a ja som nakoniec veľmi spokojná vyšla z kabinetu so zapísanou známkou.
Moje šťastie a možno aj zvyšky prežitého mi zabránili všimnúť si, že na chodbe už nečakali tí dvaja a ani nik iný. Až neskoro popoludní mi s istými obavami o to, čo je so mnou, volala priateľka. Po internáte sa totiž rozšírila správa, že tá moja skúška bola strašná – mňa nebolo vôbec počuť, profesor ale vyslovene reval a asi som omdlela, lebo ma musel kriesiť vodou. A tak sa ostatní rozhodli v ten deň sa radšej o skúšku ani nepokúsiť.
