Už od detstva som nemala rada nič, čo s technikou akokoľvek súviselo. Nikdy ma nezaujímalo, prečo a ako fungujú veci okolo mňa, nikdy mi nezišlo na um rozobrať ich, aby som to zistila. Ich úlohou predsa bolo fungovať a keď sa pokazili, boli tu ľudia, ktorí vedeli, ako na to.
V prvých rokoch môjho života bol mojím úhlavným nepriateľom fén na vlasy – hučal, robil vietor a bolo treba vydržať na jednom mieste, kým vlasy uschli – a to všetko boli nepríjemné veci. No ani postupom času sa môj vzťah k technickým vymoženostiam podstatne nezmenil. Aj keď som bola svojím okolím presviedčaná, že nám zjednodušujú život a sú všemožne nápomocné, na vlastnej koži som sa postupne presviedčala, že to platí len pre tých vyvolených – pre fanúšikov technického pokroku. My ostatní – som si istá, že v tom nie som sama – sa musíme prispôsobovať a neraz nám to dá zabrať.
Tak napríklad keď si syn kedysi kúpil video, podrobne mi vysvetlil, ako sa s ním pracuje, pretože dúfal, že mu počas jeho neprítomnosti nahrám akýsi koncert. Pre syna by som urobila čokoľvek, ale na to nešťastné video ani materinská láska znásobená obrovskou snahou nestačili. Sklamaný syn mi najbližšie pri podobnej príležitosti radšej napísal podrobný manuál, ako postupovať a jeho časti so mnou teoreticky prešiel, aby mal istotu, že to už dokážem. Keď potom celý skormútený zistil, že mi manuál nepomohol, vyrobil nový, ešte podrobnejší, rukolapnejší, s nákresom a v bodoch, podľa ktorých som mala postupovať. Dodnes si pamätám ten prvý bod: Pritiahni si kreslo a sadni si.
Napriek tejto skúsenosti mi syn miesto nového budíka, keď mi ten starý doslúžil, kúpil síce peknú, ale záhadnú kovovú guľu, ktorá po zapojení do elektriny ukazuje presný čas, obsahuje rádio, má rôzne iné, mnou doteraz neodhalené vymoženosti a popri tom má vraj kdesi aj zariadenie na budenie. To dodnes nedokážem ovládať a nedokážem na tom dizajnovom zázraku ani prestavovať čas zo zimného na letný. Syn už určite neraz oľutoval túto, iste dobre myslenú kúpu a bez odvrávania mi chodí pravidelne dva razy ročne nastaviť ten aktuálne správny čas.
Priznávam, že už v čase, keď som si kúpila prvú automatickú práčku, som s istou nostalgiou spomínala na to, ako som v detskom veku s obdivom sledovala pri praní moju mamu. V suteréne činžiaka, v ktorom sme bývali, bola práčovňa a v nej okrem koryta na pranie bol velikánsky kotol, pod ktorým najprv zakúrila a potom v ňom vyvárala našu bielizeň. Následne ju šikovnými pohybmi, aby sa neobarila, poprenášala velikánskou varechou do koryta, tam ju niekoľkokrát vypláchala, vyžmýkala – a potom sme ju išli povešať na dvor. Mama sa pritom pohybovala medzi tými nebezpečnými vecami rozhodne a sebaisto a ja som sa sama seba v duchu pýtala, či aj ja raz dokážem byť taká šikovná...
Moje obavy boli oprávnené – keď som sa ja stala mamou, boli už pivničné kotle minulosťou – kúpila som si práčku. Tej prvej som ešte bez väčších problémov porozumela, ale keď som ju vymenila za automatickú, nastali isté problémy a chcelo to určitý čas, kým som ju začala považovať za pomocníčku a nie za tester mojej inteligencie a chápavosti. Potom som pár rokov bola s ňou i so sebou spokojná, lenže jej životnosť vypršala – a prišla nová – s panelom, aký má asi pred sebou pilot dopravného lietadla strednej veľkosti.
Moje – našťastie už dospelé a príslušne vzdelané dieťa – videlo, aká som vystrašená tým množstvom gombíkov, páčok a možností, pričom pochopiteľne nebolo a ani nemohlo byť v jeho očiach ani stopy po obdive. Miesto neho som v nich čítala odhodlanie naučiť svoju mamu vyznať sa v ovládaní tých všemožných vymožeností, ktoré práčka ponúkala – pričom ja som nechcela od nej nič, len aby mi jednoducho vyprala bielizeň. Nakoniec sa to synovi podarilo – svoju práčku už ovládam, ale zakaždým, keď ju zapínam, si uvedomujem, že sa nebezpečne blížime ku dňu, kedy mi vypovie službu a ja sa budem musieť opäť učiť zaobchádzať s novou...
Žiaľ, aj keď sa vyhýbam technickým vynálezom, mám v domácnosti i ďalšieho nepriateľa – kombinovaný plynovo-elektrický šporák. Ten prišiel miesto predchádzajúceho typu, s ktorým som si už tykala a celkom sme si po tých rokoch, čo mi slúžil, rozumeli, až jedného pekného dňa slúžiť prestal. Vymenila som ho teda za nový – s naivnou predstavou, že na šporáku predsa nemôže byť nič tak zložité, aby som tomu neporozumela.
Nový šporák ma však predsa prekvapil. Okrem obvyklých gombíkov má aj hodiny, ktoré som si síce neobjednala – ale – nakoniec – prečo nie? Lenže na nich bolo treba po zapojení na elektrinu nastaviť aktuálny čas. Synovec, ktorý mi šporák namontoval, sa o to chvíľu snažil, striedavo študoval manuál a skúšal stláčať tomu slúžiace gombíky, ale nakoniec to nechal tak s tým, že „ono sa to iste dá, ale ja sa už musím ponáhľať“. Potom prišiel syn, aj on dôkladne študoval manuál a po niekoľkých nevydarených pokusoch sa mu ten čas podarilo na hodinách vyčarovať.
Vyše dvoch mesiacov som si potom šporák pochvaľovala, až raz... Až raz večer sa stalo, že nám na niekoľko minút vypli elektrinu. Na druhý deň som mala v pláne piecť, a tak som sa hneď ráno pustila do prípravy cesta. Ignorovala som pritom šporák, ktorý na mňa veselo, povedala by som, že spiklenecky žmurkal ciferníkom svojho časomerača, z ktorého zmizol nastavený čas. Vôbec mi to nevadilo – veď ja si ten čas pečenia ustrážim aj tak – až kým som sa nesnažila zapnúť rúru. Rúra totiž nefungovala. Absolútne nereagovala na stláčanie gombíkov, na prosby, na nič. Pripravené cesto som teda strčila do chladničky a zavolala opravára.
Ten dobrý muž niekoľkými pohybmi chybu odstránil – nastavil na tých nešťastných hodinách čas. „Bez neho rúra nefunguje“, vysvetlil mi a mne je jasné, že odteraz mi môj syn pravdepodobne bude musieť nastavovať čas aj viac než dvakrát ročne, ako tomu bolo doteraz.
Vďaka týmto a podobným skúsenostiam plne chápem predchádzajúce generácie, ktoré sa snažili vychovať čo najviac potomkov, aby ich mal kto na staré kolená „dochovať“. Veď aj môjmu synovi by sa iste zišlo, keby ho mal sem-tam kto vystriedať...
