V tomto článku sa Vám, milí čitatelia, v krátkosti predstavím a zamyslím sa nad dôležitosťou inklúzie ( začlenenia človeka s inakosťou do spoločnosti ).
Narodil som sa 26.augusta 1997. Bolo to o tri mesiace skôr, ako som sa pôvodne narodiť mal. Bol som maličký a mal som krvácanie do mozgu. Diagnóza, ktorú mám znela Detská mozgová obrna. Som na invalídnom vozíku, no aj napriek tomu som po mentálnej stránke v poriadku. Vďaka tomu som navštevoval klasickú základnú školu, kde som sa veľmi dobre učil. Na druhom stupni sa to však zhoršilo, bol som iný, ako ostatní a nie všetci z triedy sa s týmto stotožnili. Hodili mi desiatu na zem, ja som si ju nemohol dvihnúť. Šteklili ma, aby som sa pomočil. Rozbili mi okuliare, ktoré som vtedy nosil. Chceli ma zhodiť zo schodov. Nestalo sa to len vďaka duchaprítomnému spolužiakovi, ktorý ma od nich vzal preč. Doteraz som s ním v kontakte a toto leto sme sa po dlhšej dobe znova stretli, keďže žije v Česku. V tej chvili mi vlastne zachránil život. Asistentka sa k šikane stavala spôsobom, že ona ma prestávku, tak čo vlastne chcem.
K diagnóze Detská mozgová obrna patria aj operačné zákroky. Po návrate z nemocnice do školy sa ma spolužiaci opýtali, čo tam robím, čakali, že umriem na operačnom stole. O tomto dnes, po takmer 12 rokoch hovorím na besedách pre žiakov o inklúzií. Prosím ich, aby sa nebáli pomôcť žiakovi, či žiačke s hendikepom a aby sa nebáli ho, alebo ju, začleniť medzi seba. Človek s inakosťou im to potom mnohonásobne vráti. Dôležité je tiež spoločné trávenie času aj mimo školy, utuží sa tak kolektív a človek s inakosťou doň ľahšie zapadne.
Dôležitosť tejto mojej myšlienky sa ukazuje ešte viac. Pred pár dňami svet zasiahla tragédia, kedy dlhodobo šikanovaný Roman ukončil svoj život skokom zo strechy. Prosím rodičov, veďte svoje deti k tolerancií a akceptácií, veďte ich k ľudskosti. Vráti sa im to.
K tomu vediem aj pedagógov počas prednášok. Chcel by som, aby študentov viedli k akceptácií, pretože ja som to za svojich školských čias nezažil.
