Mnoho rodín so zdravotne ťažko postihnutými deťmi má ťažký život . Musí kupovať lieky, ísť na liečenia a často drahé operácie. Ak si chce však zlepšiť svoj život a kúpiť si napríklad práčku, tak na hypotéku alebo pôžičku nemá nárok. Je to paradox, ale je to tak.
Príspevok na opatrovanie sa podľa zákona neberie ako príjem, hoci osoba ho dostáva roky od štátu. Tým vlastne zarába a peniaze prijíma .V banke však figuruje ako nezamestnaná. Banku nezaujíma, že za takú prácu by mohla táto osoba byť zvýhodnená tým, že si vezme pôžičku na zlepšenie života.
Aj taká malá vec ako je napríklad tá práčka alebo strecha domu, v ktorom človek býva môže človeku s hendikepom a RODIČOVI zlepšiť život. Stále tu hovoríme o sociálnej inklúzií, ale kde je tá inklúzia ?? Kde je tá pomoc tejto skupine obyvateľstva. Tie matky, ktoré sa starajú o svoje deti nemajú nárok na lepší život ?? Dvíhajú svoje deti, kŕmia ich, prebaľujú ich, chodia, kde kade aby svojim deťom zabezpečili dôstojný a lepší život a banka im povie, že patria medzi ľudí druhej kategórie ?!!
Človek, ktorý sa roky snaží a bojuje za svoje práva sa musí obracať so žiadosťami na tretí sektor a roky žiadať o zbierky, pretože tento štát zlyháva v základných sociálnych otázkach. Niekedy mu je už trápne chodiť a stále dookola prosiť o pomoc. Ale viete prečo to robí ? Pretože svoje dieťa miluje a urobil by pre neho čokoľvek. Aj tá snaha je práca a mala by byť braná ako adekvátny príjem v bežnej práci. Neviete aký to má dopad na človeka, postupne začne odchádzať fyzicky, potom neskôr aj psychicky.
Vo veľkej miere sa takto starajú o svoje deti matky. Ak už pre nič, tak len preto ,že sú ženy im dajme možnosť mať plnohodnotný príjem a možnosť vziať si pôžičku na auto dom strechu alebo "len" novú práčku. Nik z Vás si ani neuvedomuje, ako by to pomohlo týmto rodinám.