Do života človeka ľudia prichádzajú a odchádzajú. To je prirodzené a normálne. Sociálne siete dokážu spojiť, no aj navždy zraniť. Napíšeme si veci, ktoré v skutočnosti nemyslíme tak, ako ich pochopí druhá strana. Potom dochádza k nedorozumeniam. Hlavne preto, lebo nevidíme reálne emócie, mimiku, gestá, úsmev.
Každý človek má chyby. Aj ja. Som citlivý a výbušný. Priznávam a mrzí ma to. V povahe však mám jednu vlastnosť. Niečo sa ráno stane a na druhé ráno sa snažím s daným človekom normálne komunikovať. V časoch bez sociálnych sietí držali vzťahy akosi dlhšie, ľudia si po hádke dokázali odpustiť a často znovunachádzali bezpečie v ramenách toho istého človeka. Jednoducho pre to, že si ho vážili a milovali natoľko, že bolo hlúpe od neho/nej kvôli jednému väčšiemu problému odísť a vymeniť ho/ju ako topánky.
Prestávame si vážiť jeden druhého, vyhadzujeme si na oči pomaly aj ich farbu a z našich srdc sa vytráca to najdôležitejšie. Chcem veriť, že na znovunájdenie tej lásky ešte nie je neskoro. Veriť, že ešte máme šancu si odpustiť. Ako krajina i ako ľudia žijúci v nej
