Tak ako milujem jedlo, keď som hladný, milujem aj lúskať rozum nad “logickými hádankami”. No na odpoveď pre hádanku, ktorú mi včera položil kamarát som nevedel dlho prísť... Oťapený som stál na zastávke, akoby moje Ja ešte ostalo bezvládne ležať v posteli. Nočné lampy(ktoré teraz plnili funkciu “ranných lámp”), vysielali frekvenciu, ktorú ľudské oko vníma ako svetlo. To mi pomohlo si všimnúť kolegu, ktorý stál vedľa mňa. Jeho tvár bola doslova antonymum tej mojej. Každý sval, ktorý sa na nej pohol, akoby dostal presnú dávku spánku ( čo sa o mne povedať nedalo ). Z jeho očí ( natešených ako psy testované na pavlov reflex ) som usúdil, že mi chce niečo povedať. “Mám pre teba hádanku!“. Tá znela: “ Na lúke sú dve ovečky, kde je tretia...?”. Táto otázka spôsobila prvý ranný pohyb závitov v mojej hlave. O mojej dôležitej existencii na tejto planéte počas siedmych hodín nebudem písať a presuniem ďalej.
S kamarátom som sa dohodol na večer, že si zájdeme niekde na pivo. Vošli sme do najbližšej krčmi, ktorá bola po ruke a usadili sa. Asi tak po polhodine rozprávania, nám skočil do záberu jeden muž. Prosto a jednoducho si sadol k nášmu stolu. Bolo nám divné prečo si vybral práve to miesto, keď stolov bolo voľných haba-dej. Pravdepodovne bol dosť smädný, lebo toho vypil nemalé množstvo. Keď dopil, postavil sa, podišiel k pultu, povedal niečo čašníčke a s kľudom odišiel. O hodinku neskôr sme s pohármi boli hotový aj mi a vybrali sme sa zaplatiť účet. Ten však bol pozoruhodne veľký. Poprosil som čašníčku o prezretie bločku. K našim štyrom pivám pribudli ďalšie tri, plus nejaké pol deci. “To nie je naše!”, povedal som jej. Ona: “však ten váš známy, ktorý pri vás sedel povedal, že to zaplatíte”. S príjemným majiteľom a jeho kamarátmi, s ktorými sme nechceli mať žiadne problémy, nám neostalo nič iné, ako vyškrabať všetko čo sme mali v peňaženke a zaplatiť. Keď sme vyšli z baru, nechceli sme veriť ani milimetru toho, čo sa stalo. To však je len začiatok, kôli čomu si vyhrávam abecedu na klávesnici. Ešte sme sa ani poriadne nespamätali, a zrazu vidíme známu tvár. Chlapík, ktorý nás pred chvíľkou “okradol” ak sa to dá tak nazvať o peniaze, si tam pokojne čakal na autobus. Kamarát sa naňho vrhol, rukami mu objal krk a začal s ním zametať ako len vládal. Muž sa najprv vyhováral, že nás nikdy nevidel, no dlho nevydržal. Priznal sa. Peniaze pri sebe nemal, a tak nám dal do “z áruky“ vak, ktorý mal pri sebe. Vraj býva tuto neďaleko, hneď sa vráti aj s peniazmi. Po pol hodine čakania padla otázka, keď býva neďaleko prečo čakal na zastávke...? Asi by nevládal uniesť ten veľký, ťažký vak. Bola už poriadna tma, keď naše tváre začali postupne meniť červenú a modrú farbu. Zastala pri nás totiž polícia a z nej vystúpil nám známy muž s dvoma strážcami zákona. Nestihli sme ani zareagovať, keď zrazu začal na nás kričať: “to sú oni! Oni mi ukradli vak!!”. Poviem vám toto zažiť za jeden deň, bolo až choré. Policajt ma chytil za rameno a začal sa vypytovať prečo sme ten vak uradli, že čo v ňom je? Chcel som mu vysvetliť, že ten pán nás okradol o peniaze a, že sa nám zaručil vakom... čo myslíte verili mi? “Aké peniaze?! Vy tam máte drogy! Otvorte vak!”. “Ja ho neotvorím, nie je môj”. “Ak nie je v áš, tak prečo ste ho ukradli?!“. Nechcel som sa hádať s týmito milými pánmi a začal som odťahovať zips. Nebolo mi všetko jedno. Bál som sa. Keď som zbadal čo bolo vo vaku, oblial ma pot až po zem. To nemôže byť pravda, povedal som si. Nechcel som veriť svojim vlastným očiam! Z vaku na mňa vyzerala s veľkými očami “tretia” ovečka! Tak neviem ako vy, či ste ten príbeh už niekedy počuli. Mňa s ním nedávno nachytal, ale hlavne poriadne zabavil kamarát.
