Je to iba pár dní, čo sa mi do pozornosti dostal „List pápežovi od mexickej katolíčky Lucrecie Rego de Planas“ (samozrejme, autorkou je – ako už vyplýva zo samotného názvu – pani Lucrecia Rego de Planas, štát a mesto: Mexiko – Huixquilucan). Zdroj: http://www.lifenews.sk/content/list-p%C3%A1pe%C5%BEovi-od-mexickej-katol%C3%AD%C4%8Dky-lucrecie-rego-de-planas
Hneď v úvode sa priznávam, že tento list zrejme úplne jasne nepatrí do seriálu „Sú to »skvosty« alebo nonsens?“ Ale kdesi v jadre celej podstaty azda predsa len nevybočuje z línie a stojí za úvahu. Pôvodný text bol napísaný ešte 23. 9. 2013…
Najprv o pôvode „blízkeho“ vzťahu pisateľky listu pápežovi: pani de Planas sa spoznala zo súčasným pápežom ešte v čase, keď bol Jorge Mario Bergoglio arcibiskupom v Buenos Aires a ona sama zase riaditeľkou katolíckeho média, t.j. žiadna bezvýznamná ženuška z nejakej zapadnutej dedinky ďaleko od mesta…
Pani de Planas bola a je kresťankou katolíčkou, matkou deviatich detí (!), dobrou manželkou dobrého manžela, pedagogička na univerzite – matematička – čiže nie nevzdelaná, ale práve naopak, už z prvého pohľadu, ešte nevediac podrobnosti, už prvé informácie vzbudzujú úctu aj záujem.
Ako ona sama o sebe hovorí, vždy sa pokúšala spolupracovať s „Cirkvou“ zo všetkých síl, a tak dobre, ako to umožňovali jej sily a snaha.
Pani de Planas sa priznala, že odmietla ponuku od niekdajšieho kardinála Bergoglia k tykaniu, nakoľko ju považoval za priateľku.
Podľa pani de Planas sa nepatrí, aby sa kardinálovi tykalo, pretože je „knieža od Boha tu na Zemi“ – to som v prvom momente nepochopil. Ale, keď som si spomenul, že môj otec svojmu otcovi vykal a tí, ktorí sa narodili v prvej polovici dvadsiateho storočia, mali oveľa hlbšiu a značnejšiu úctu voči autoritám – začína to dávať inú úroveň.
Tento list však už tyká, pretože „si môj pápež, sladký Kristov zástupca na Zemi“ – a to je zase posun – ako aj prešla značná zmena za odhadom polstoročie.
Pani de Planas chváli pápeža, že v časoch kardinálstva bol mimoriadne skromný, nehral sa na pána pánov, namiesto limuzíny sa prepravoval hromadnou dopravou, kde mohol stretať bežných ľudí. Podľa nej už vtedy bol Bergoglio odvážny a aj verný „Cirkvi“.
Jej vrúcny vzťah krásne opísala nasledovne: „Od toho okamihu som sa za Teba a za moju milovanú svätú »Cirkev« modlila. Na základe týchto skutočností iste pochopíš, ako veľmi som vytreštila oči, keď som počula Tvoje meno po výroku »Habemus Papam« a od toho okamihu – ešte predtým, ako si o to pri svojom príhovore požiadal – som sa za Teba a za moju milovanú svätú »Cirkev« modlila. A odvtedy som to nevynechala ani jediný deň.“
Keď som si prečítal o „kulilinček“ ďalej, že pani de Planas dúfala, že on „prevezme velenie armády, aby s novou vôľou pokračoval v boji, ktorý jeho predchodca započal“ – tak mi to evokovalo skôr »nonsens«, pretože bojovať ako armáda, to patrí skôr na opačnú stranu boja. Silou či násilím pôsobia skôr sily temna, a nie „voj“ kráľovstva LÁSKY…
Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta, ak by tomu tak bolo, nedovolili by, aby bol ukrižovaný.
Nuž a konečne sa dostávame k prvému bodu akéhosi rozporu, pani de Planas zrazu volí kritiku pre mnohé slová Bergoglia, lebo niektoré veci, ktoré povedal, brala ako údery palicou – a mala problém zostať verná pápežovi a aj náuke »Cirkvi«. Cítila bezradnosť… a ja som si okamžite vybavil, že na prvom mieste tu je vzťah medzi jedincom a Bohom, až kdesi potom je tu »Cirkev« ako spoločenstvo k uľahčeniu toho, čo je prvoradé…
Pani de Planas sa otvorene priznáva k tomu, že sa cíti bezradná, lebo celý život sa venovala štúdiu Biblie, tradície a domnievala sa, že má základ – lenže pápež jej tú istotu búra.
Prekáža jej, že nepokľakne pred svätostánkom, ba ani počas premeny podstaty chleba a vína. Uznávam, že toto som vôbec nevedel a je to pre mňa novinkou. Lenže, na druhej strane, oveľa dôležitejšie je, či to robí vo svojom duchu (duši), poznám totiž nie jedného veriaceho, ktorý možno telom pokľakne, ale v duši nie. A Boh vidí dovnútra, pred Ním nemožno utiecť alebo sa schovať. A to už nehovorím o niektorých, ktorí sa pri jaskynke Panny Márie klaňajú (a nie je tam prítomnosť sviatostného Krista), ale na človeka zagánia ako keby šlo o zdochnutého psa…
Pani de Planas prezradila, že ju škrelo, ako pápež umyl na „Zelený štvrtok“ nohy moslimke a odsúdencom. A čo má byť? Kristus hodoval a pil víno s mýtnikmi a prostitútkami, pretože BOH nás ľudí vidí „viacrozmerne“ a vidí nás ako Ten, ktorý nie je závislý od času a priestoru. A aj – ak sa nemýlim – bol poslaný zachrániť to, čo bolo v dome Izraela stratené – a aj toho najposlednejšieho človeka všetkých čias…
Pani de Planas vyčíta pápežovi, ak sa „oboril“ na pro-life aktivistov, že sú »fanatickí a posadnutí« - ale človek nemusí byť ani matkou 9 detí, ani matematičkou, ba ani desaťročia vyznávačkou tradície, aby uznal, že žiadny extrémizmus neprináša vždy len a len to pravé orechové!
Všetci tí, ktorí čosi preháňajú, môžu sa dostať do omylu. Ja som tiež za nádherné idey ochrancov života, som proti potratom atď, ale som neskonale opatrný pri voľbe ciest, ktoré niektoré skupiny či aktivisti volia. V tomto by som bol na strane pápeža.
Netreba chodiť ďaleko, my sme tu mali na Slovensku referendum o rodine, ale to, o čo išlo aktivistom referenda, sa nedosahuje zhora nadol, ale zdola nahor – a to vždy vyžaduje viac obety, viac energie, viac času, viac námahy, zapojenie čo najširšej časti spoločnosti, ktorá je pluralitná… Takže, pani de Planas odhalila svoju slabosť – ale nesúdim ju, naopak, snažím sa ju pochopiť. Odsudzovať je tak ľahké. Čítam jej list práve preto, aby som viac chápal a vzal si pre seba aj niečo ako „pridanú hodnotu“…
O kúsok ďalej som sa dostal k pasáži, kde pani de Planas trefne kritizuje celosvetový problém s dvojtvárnosťou (farizejstvo?), keď veľa kresťanov podstupuje abortus (potrat) viac z ekonomických dôvodov než zo zdravotných, kde mnohí žijú „na divoko“, hoci ich k tomu nič podstatné nenúti, ale hlavne, že neznámy počet katolíckych podnikateľov sa nedrží sociálnej náuky »Cirkvi« - čo by sa dalo do dnešného jazyka súčasnosti preložiť: sú takými malými mafiánmi či mamonármi a nazdávajú sa, že stačí ísť na spoveď a naďalej si hrešiť, a to bez toho, aby zmenili svoje zmýšľanie a už vonkoncom nie, aby dávali isté veci do poriadku (do harmónie). Lenže samotný pápež nemá zázračný prútik, kde by stačilo švihnúť a bude všetko ideálne. A môže apelovať koľko sa mu zachce. Aj toto, podľa môjho subjektívneho názoru, sa dá riešiť iba zdola nahor, znova preložené do jazyka súčasnosti – najprv na komunálnej úrovni…
Áno, lakomstvo je, azda po pýche, veľká ťažoba – a chamtivosť? Diablovo bremeno.
Pani de Planas sa dotýka témy hriechu, ale nikde nepočujem žiadne slová o láske. Spoločnosti v rôznych režimoch, v rôznych štátoch, v rôznych stupňoch vývoja, ekonomickej úrovne, rôznych dejinách a tak podobne – sa udiali mnohé „kotrmelce“, kde uvaľovali bremená na obyčajných, jednoduchých ľudí… a znova sa vrátim k láske – to je TO, o čo tu ide. Povedzme si o protiklade zdanlivo solídnej usporiadanej rodiny, o manželoch, kde zvonka ako keby bolo všetko tip top, všetko „v norme“, ale láska sa od nich odsťahovala – a na druhej strane, mám byť ten, kto bude odsudzovať kohosi, kto žije zdanlivo „hriešne“, mimo normy, ale v LÁSKE by mohli byť kdekomu príkladom? A to je niečo, v čom sa nezhodnem s pani de Planas. Som presvedčený, že BOH je jediný, kto má prvé aj konečné slovo v tom, koho odobriť či odsúdiť – kto je v duchu vôle Pána a kto nie – na to sa súčasník nemá pasovať… Pamätáme sa ešte na to, ako dovliekli „pobehlicu“ či „neviestku“ a pokúšali Ježiša s nutnosťou ukameňovať ju!
Spomíname si, ako to tam bolo? Alebo radi neradi zabúdame?
Nikdy som netušil, že v istom slova zmysle budem obrancom pápeža Františka. Pani de Planas totiž „apeluje“, že vraj potrebuje vodcu, ktorý jej kroky osvieti na základe toho, čo »Cirkev« vždy hovorila, ktorý jej dodá odvahu, ktorý neuráža. Potrebuje jeho múdrosť, rozhodnosť, jasnosť.
Nikde nepadlo ani slovko o úlohe svedomia každého kresťana katolíka, ktorý spolupracuje s Duchom svätým (lebo veď po nanebovstúpení bolo zoslanie Ducha svätého), nikde nebola zmienka o nesmiernej a neoddiskutovateľnej úlohe anjelov strážnych (a anjelov vôbec) a aj o neodškriepiteľnej jedinečnej úlohe vzťahu Boh a jedinec…
Ale to, zrejme, žijeme v iných dimenziách a ja si tu iba čítam list z roku 2013…
V závere pani de Planas ďakuje za dobré, čo pápež urobil, povedal, pomohol. Ubezpečuje ho o svojich modlitbách, objatí – a prosí ho o modlitby za jej rodinu (posiela fotografiu rodiny). Podpis: „Tvoja dcéra, ktorá Ťa miluje a každý deň sa za Teba modlí – Lucrecia Rego de Planas“.
A ja len krátko dodávam, že vskutku nešlo v prvom rade o skvost, ale ani nie o nonsens.
Poeticky dodávam, že som iný, než som bol, keď som si ten jej list ešte neprečítal. Ďakujem za pozornosť tým, ktorí sa dočítali až sem, k záveru mojich úvah… S Bohom! (Technická poznámka: v texte tohto príspevku alebo článku je používaný výraz cirkev s veľkým začiatočným písmenom, ale v úvodzovkách, a to z dôvodu porušenia pravidiel slovenského jazyka - ale sama pani de Planas používala tento výraz s veľkým začiatočným písmenom. Po správnosti by mal byť napísaný výraz: Rímsko-katolícka cirkev, kde prvé R je práve preto s veľkým písmenom. Ďakujem za zhovievavosť aj pochopenie).
