V prenesenom zmysle slova čosi sa udeje a vyvoláva to odozvu, ohlas, a to bez ohľadu na veľkosť.
.
Hokej. Ako dobre, že je to už za nami...
J. V.: Ja osobne som spokojný. Nevypadli sme. A hrali sme lepšie ako N iných na majstrovstvách sveta v hokeji. Ale zase – tých mudrlantov, ktorých sa ozvalo, to by stálo za to: použiť ich na vývoz. Veď vyvážame všeličo, tak prečo nie aj týchto „odborníkov“?
Čo je horšie, Žigo si mohol odpustiť ten odsudok za hru národného družstva v západe proti Nórom. A čo má byť? Nóri mali viac šťastia ako rozumu.
Aj v iných športoch často vyhrajú tí, ktorí mali to povestné šťastie – prehrávajú aj mega známe „mančafty“, akými sú futbalové tímy Real Madrid a Bayern…
Som zvedavý, či sa dožijem doby, keď budeme pozerať športové podujatia z radosti z hry, pre zábavu, pre potešenie?
†††
„Aha, chápem. Pravá žena má dlhé kadere, v živote by nedala cigaretu do úst, pije buď neperlivú minerálku alebo sekt, a ak má hrb, buď sa dá operovať alebo zostáva doma, aby svojim vzhľadom nehyzdila ulice... Či ako si to vlastne myslela? Vysmievaš sa Evitinej plytčine, ale tým posledným odstavcom si ukázala, že nie si o nič lepšia – naopak, si navyše pokrytec. Tá »mužatka« je možno viac »pravá žena« ako ty“. (napísal diskutujúci s Nickom Ventis ako reakcia na článok „Milá Evita“, jej autorka Lenka Bajzíková)
J. V.: Ak by bola pani Evita nejaký zákerný zločinec v ženskom prevedení, ba pridajme zlodejstvo, mravné a iné ohlupovanie atď atď. – potom by som chápal, prečo niekto nenávistne napáda Evu Urbaníkovú.
Ale je tu iba jeden konkrétny časopis, ktorý si nikto nemusí (a zároveň môže) kúpiť. Nikde nikto nestojí so zbraňou v ruke a nečaká, aby mohol vraždiť. Ani nič negatívne. O úrovni časopisu nemienim diskutovať, pretože o ňom nič neviem. Iba to, že komusi nevonia. Ale je to o tej slobode, ktorá si nesie so sebou aj zodpovednosť.
Chceš si ten časopis kúpiť? Dobre, kúp si ho. Nadávaš, že ťa sklamal? Tak nabudúce si ho nekupuj. A dokonca – máme tu knižnice, ktoré dávajú príležitosť prelistovať si tak noviny, ale aj časopisy.
Je to podobné ako s časopisom Charlie Hebdo.
Môžeš si ho kúpiť. A nemusíš si ho kúpiť. Tých variánt nie je príliš mnoho. Dokonca matematici (a logici) vám pokojne povedia, že ide o vylúčenie tretej možnosti: áno alebo nie.
Článok blogerky Bajzíkovej sa vyznačuje iba citom pre ostrejšie vyjadrovanie svojho vlastného negatívne zlostného odsudzujúceho názoru. Nič viac a nič menej. Dokonca mi prišlo na um, či nie je dohodnutá s „Evitou“ – pretože aj negatívna reklama dokáže podporiť renomé periodika.
Tých XXX poznámok a čudesných reakcií pod článkom som si iba letmo preletel a čudujem sa. Toľko ľudí naletelo.
Naučme sa to: sme slobodní si niečo kúpiť a máme slobodu si to nekúpiť. Ešte aj tí, ktorí na to nemajú, sa k onomu kritizovanému periodiku dostanú, aby sa sami presvedčili, aby to ochutnali a rozhodli sa, či stojí za to alebo nestojí za to.
†††
„V americkom Bostone museli zavrieť katolícke adopčné agentúry, keďže miestny zákon ich nútil nechať adoptovať deti homosexuálnym párom. Podobné sa stalo aj v štáte Illinois a vo Veľkej Británii. V USA už bola vyhodená študentka psychológie len kvôli tomu, že považovala homosexualitu za duševnú poruchu.“ (autor Matej Mihalík v článku „Prečo sú kresťania diskriminovanou menšinou?“)
J. V.: Ten článok by sa mal nazývať trochu inak – „Prečo sú pseudo kresťania diskriminovanou menšinou?“ a namiesto článku by mohla byť jedna jediná veta: keďže sú pseudo, tak si to zaslúžia.
A študentka psychológie, ak povie po dlhých mesiacoch a týždňoch poctivého štúdia takú sprostosť, nič iné si nezaslúži. Ešte by som jej udelil pokutu a doživotný zákaz pohybovať sa v zdravotníctve a preventívne v čomkoľvek, kde sa môže dostať do styku s ľuďmi.
A takmer by som zabudol na adopčné agentúry – oni tu nie sú sami pre seba. Ak platia v niektorom štáte zákony, ktokoľvek v podobných službách musí dodržiavať zákony – ako si to zase ktosi predstavuje ako Hurvínek vojnu!
A ako sa odlišuje kresťan od pseudokresťana? Kresťan žije evanjelium, uskutočňuje aj žije lásku a nenamýšľa si, že je v exkluzívnom klube, kde by mu garantovali, že za istých okolností môže negovať lásku – svojou sebeckosťou, pýchou, lakomstvom, závisťou, nenažranosťou, hnevom, nenávisťou a takto pokojne môžeme vymenovať všetky tie variácie protikladu lásky.
V tejto súvislosti som si spomenul na pani „Tutútutútovú“, ktorá už stihla prekliať Európsku úniu za to, že je proti pseudo-kresťanskej diskriminácii, keď podaktorí šikovní „akože“ kresťania si namýšľajú, že ONI sú tí praví orechoví, ktorí majú patent a výhradné poverenie od Boha – určovať, kto je v súlade s Božou vôľou a kto nie, komu môže urobiť cukrár tortu a komu už nemusí, ak nechce (a takto podobne)…
