Uprostred veľkej haly márnice tróni masívny stôl, na ktorom je starostlivo prikrytá politická mŕtvola nemenovaného politika. Iba kontúry naznačujú, aký veľký bol za živa.
Okolo stáli velectení pozvaní a možno, nikto presne nevie, aj niekto sám sebou pozvaný.
Pekne rad za radom vymenúvali jeho zásluhy a aktivity, ktoré viedli až k terajšiemu stavu pána Politika.
„Plačeme za tebou, drahý náš zosnulý a spomíname, ako si na úpravy svojho hotela kdesi pod horami chcel rovných dvadsaťdva miliónov, plačeme za tebou.“
„Smútime za tebou, keď si pripomíname, ako tvoja firma meškala s platením odvodov do Všeobecnej zdravotnej poisťovne, smútime za tebou.“
„Rumázgame za tebou, keď si spomíname na dlžné penále, ktoré ti hrozilo za oneskorené platby.“
„Plačeme za tebou, keď sme sa rozpomenuli na tvoje neplatenie za zamestnancov v rokoch 1997 až 1999, ešte keď si bol politikom Demagogickej strany, plačeme za tebou.“
Na chvíľu všetci zmĺkli a znela pochmúrna hudba, nejaký oneskorenec - novinár sa pýta vládneho kolegu zo Strany maďarskej konfrontácie pána Žolda Ribona: „Kto tam vlastne leží, pán minister?“
Minister Ribon sa otočí znechutene: „Mňa sa nepýtajte, tu vie každý.“
Novinár sa nedá a pýta sa ďalej: „Nie je to náhodou ten, čo dnes doobeda daroval košickým štvorčatám 500 plienok a 20 000 korún?“
„Dajte pokoj, bulvár nečítam!“
Novinár pritvrdzuje: „A načo zomrel?“
Ochrankár sa nahol k novinárovi a vraví mu: „Pán minister ani nevie, prečo vôbec žil.“
„Áno? Ale aj tak budú mať Zuzka, Jakubko, Matejko a Braňo radosť, keď budú nakladať do tých drahých plienok.“
Vtedy sa naposledy minister Ribon pridal k tichej debate: „Ja som mu vravel, že treba dávať pozor, aby mal politik sebareflexiu, ak útoky opakujú.“
„Takže napokon podľahol?“ Odpoveď nedostal.
Smútočné príspevky zúčastnených pokračovali:
„Plačeme za tebou, drahý zosnulý politik, keď si spomíname, ako si dlžoby voči Národnému úradu práce nesplatil všetky, ale až ako minister a zároveň predseda predstavenstva úradu si si ich dal odpustiť, tých 40.000, plačeme za tebou.“
„Smútime za tebou, keď si spomíname na 57.000, ktoré ti označil úrad práce v lete 2003 za nedobytnú pohľadávku a prestal ju vymáhať, spomíname neprestajne.“
„Plačeme za tebou, drahá politická obeť škandalizovania, spomíname, že ti odpustili penále v Sociálnej poisťovni tesne pred nástupom za ministra, plačeme za tebou.“
Ozval sa aj poslanec Colnát Rovinváth, pravdepodobný nástupca na post ministra po politickej mŕtvole: „Oceňujem, že nebol pokrytcom! Postupoval transparentne a nezakryte sa vystatoval špeciálnymi možnosťami, aké nemá obyčajný plebs! Veď iní moji známi radšej prevádzali firmy na fingované osoby alebo krycie firmy. Oceňujem nehynúci zástoj, aký zanechá za sebou, je to fantastické, môžeme ho zaradiť medzi niekdajších velikánov našej vlasti, ako boli ...no, neviem si práve spomenúť. Verejnosť nebola pripravená na takéhoto veľkého šikulu.“
Zahraničný diplomat sa tiež pripojil: „Aj my smútime, považovali sme ho za parádnu persónu slovenskej reformnej politiky, všetci ho uznávali, klobúk dole, aj keď klobúk nikdy nenosím. Nezabúdajme, mal veľkú lásku k vlastným podnikom, čím dokázal oddanosť svetovému kapitalizmu.“ Slzy dojatia mu nedovolili pokračovať.
Znova zaznela smútočná hudba. Už-už by sa aj rozišli, keď si zrazu na masívnom stole pán Politik sadol.
Reakcia okolostojacich bola okamžitá a jednoznačná:
„Kde máte revolver, ochrankár, požičajte ho na chvíľu!“
„Čo tam po revolveri, ja ho vlastnými rukami...“
Našťastie sa nič z toho, čo sa tu udialo, nedostalo na verejnosť, ani si nikto nekopol. Život ide úplne, ale úplne normálne, bez ťažkostí.
