...a „Černošské dievča“ je zrazu „Dievča s vejárom“! „Černošský sluha“ je šmahom „Mladý sluha“ a mohamedán je mužom s fúzmi či bradou, Eskimák alebo Indián je „pôvodným obyvateľom“. Kto by to povedal ešte v mojich mladých dobách, keď komunisti vyšli z boľševikov a kulaci boli tí „fuj“, Američania boli imperialisti a nikto sa tým vôbec netrápil? Jedno sa hovorilo v škole, iné zase doma.
Ako málo stačí, aby dobré úmysly slniečkárov prerástli do absurdít alebo fanatizmu. V tom múzeu sa nechali presvedčiť, že treba niečo urobiť, aby nedochádzalo „k pohoršeniu návštevníkov“. Že sa drasticky zasahuje do histórie a pravdivosti faktov, na to nikto nemyslel.
V Haagu napadli dokonca tradície, na ktorých si každá kultúrna aj civilizačná spoločnosť zakladá, lebo svedčí o jej vývoji – zakázali „Čierneho Petra“. To je holandská obdoba postavičky, ktorá sprevádza svätého Mikuláša. To je z čias dávnej kolonizačnej praxe a „Čierny Peter“ predstavoval maurského chlapca. U nás by sme mu hovorili „čert“ a zatiaľ nikomu nenapadlo napadnúť toto pomenovanie – hoci je ústavou garantované aj neverectvo, lebo napriek väčšinovému „veriacemu“ obyvateľstvu sú u nás v ochrane sekulárni (=nevyznávajúci náboženstvo) spoluobčania. Slovenský „čert“ je mimo kritiku, lebo ľudia s chvostom alebo s rohmi sa ešte nerodia (hoci v modernej dobe sa isto nájdu „experti“, ktorí by nedbali uskutočniť zmenu výzoru na všeličo a všelijako).
A čo naše ľudové piesne? Ako to dopadne s nápevom „Kto to bol? Cigán, čierny cigán“ – zariadime, aby sa text zmenil na „Kto to bol? Róm, náprotivok bielej farby Róm“ – to by bolo doslovné premenovanie... Absurdum, na ktorý zatiaľ nikto nedorástol. A pritom som si spomenul, že mám doma Krátky slovník slovenského jazyka, kde sa pomenovanie „cigán“ nachádza. Ale už nikoho netrápi, ako k nemu prišlo a kde sa stal posun. To oni sami seba tak nazývali a my sme ho iba prebrali – až dodatočne došlo k hanlivému nádychu tohto vyjadrovacieho termínu, keď živý jazyk použil výraz „cigániť“ ako synonymum ku „klamať“ prípadne „podvádzať“ – to nebolo tak, že by sa jazykovedný ústav rozhodol na naliehanie Ústredného výboru KSČ, že bude takto dehonestovať našich Rómov.
A pritom si nalejme čistého vína – ktorúkoľvek skupinu obyvateľstva môže hŕstka negatívnych členov uviesť do zlého svetla pred verejnosťou a v praxi sa ujme odsudzujúce pomenovanie celku... Azda si spomenieme na deväťdesiate roky, že sa rozmohlo hovoriť o podnikateľoch, že sú zlodeji a okrádači – a je nad Slnko jasné, že nie všetci podnikatelia boli privatizéri v tom najhoršom slova zmysle či kšeftári! Čosi podobné hanlivé sa zvyklo hovoriť o politikoch ako o ľuďoch, ktorí si bezohľadne idú za svojim, že nasľubujú hory doly, aby ich občania zvolili, ale keď sa ujmú moci, robia si iba pre seba a do svojho vrecka či pre svoje strany – ale ani to predsa nie je absolútna pravda! Každý jedinec je predsa zodpovedný za svoje vlastné skutky a kolektívna vina je príliš ľahká cesta na zjednodušovanie, vedúce k celospoločenským omylom...
Ľudská reč ako prostriedok na komunikáciu je veľmi nedokonalá.
Ešte som si spomenul na výrazy „slepý a hluchý“ ako ho nahrádzame „po novom“ za nevidomý a nepočujúci – ale to je už prekročenie aj dnes modernej „politickej korektnosti“, lebo v ľudskej mysli robí oveľa horšiu „šarapatu“ negatívne vytvorené termíny, než že by sme menili vo výchove naše vlastné postoje – a čo je na tom, že je niekto slepý alebo hluchý? Je to niečo prirodzené, hoci ide o zdravotné následky chorôb či genetické zmeny – stále v tom viac možno cítiť ten kultúrno-civilizačný „miš-maš“ v hodnotení samotných vecí...
Trochu z iného súdka: ak vidím guľu a mám opísať jej tvar – ako jednoznačne vyjadriť, že je guľatá? Znova sa uchyľujeme k pomôcke protikladu – nuž, guľa je opakom hranatosti – ale ak je niečo hranaté či guľaté – je to rovnako hodnotné, hoci je iné! To iba naše vnímanie aj hodnotenie vnáša do všetkého nesúlad...
Prečo sa správame nerozumne v našej komunikácii? Čo je urážlivé v tom, ak nazvem človeka, ktorý je čierny, že je černochom? Nie je to azda iba to naše dejinné otroctvo k súvislostiam, ktoré boli pripojené na negatívne veci tej-ktorej doby? V časoch otrokárstva to bolo spojené s činmi, a to aj zostalo. Nahrádzať pojem za každú cenu napríklad za AfroAmeričana (a iné podobné náhrady) – to je ako s nemeckým masochizmom ohľadne nacistickej éry – desaťročia po konci druhej svetovej vojny a mnohí Nemci majú stále pocit viny za zločiny nacistov či esesákov. Pritom im uniká povinnosť byť zodpovední za to, čo jedinec (a následne spoločnosť) robí sám a že nikto iný nemá čo platiť za jeho chyby...
Ja osobne by som skôr uvítal zmenu výchovy – aby už deti pochopili, že je úplne jedno, či sú v kolektíve bieli, žltí, červení, čierni (a hoci by boli aj bodkovaní či pruhovaní) – ale dôležitejšie je, čo kto koná, prípadne hovorí (občas totiž aj slovo má váhu činu)... Ale stále fungujú všelijaké predsudky či politicky motivované módne maniere a takto sa pokrok nedosiahne.
Alebo pojem „urážka“. Pred necelými 2 mesiacmi ma anonym urážal deň čo deň, a to bez hanlivých slov (vulgarizmov) a takmer žiadny iný náhodný návštevník si to nevšimol – nikto sa totiž neunúval brať text v jeho celom význame - - - čokoľvek možno povedať pomerne mnohými spôsobmi a ten človek, ktorý vládne písaniu, dokáže skryť do textu aj nepekné veci a povrchní či nedôslední čitatelia si to nemusia okamžite všimnúť (alebo nikdy)... Zdanlivo odbočím: spisovateľ Bohumil Hrabal z ČR mal jednu poviedku, kde popisoval debaty v krčme – zúčastnení zvykli mať každé tretie či štvrté slovo vulgarizmus, ale kto tam bol a počúval to, musel nadobudnúť poznanie, že tam bol družný kolektív a v istom slova zmysle sa mali viac ako radi a spomínané vulgarizmy ani nevnímali – ich neuveriteľné nadužívanie spôsobili, že prestali mať ten punc negativity. Paradox? Samotné hanlivé výrazy (vulgarizmy) – či už sú alebo nie sú v komunikácii – nie sú automaticky zdrojom urážlivosti či hany...
Som presvedčený, že samotná idea „politickej korektnosti“ je len jednou zo zložiek novodobého zneužívania vo sfére slobody vyjadrovania sa a cieľ, ktorý má, takto nikdy nedosiahne, to skôr dosiahne sužovanie alebo zneužívanie na niečo, k čomu to nebolo pôvodne vymyslené.
Slniečkárom nejde o politickú korektnosť v jej pravej podstate. Využívajú to na manipulovanie verejnosti, stavajú ju do morálnych dilem, budia dojem, že niektorí ľudia sú morálne čudá a sami sa stavajú do role čistých hrdinov, ktorí sú altruistickí, solidárni, pro-ľudskí a hodní viesť spoločnosť, ukazovať cestu a kto vie čo ešte...
Ja by som bol za to, aby sme dokázali čítať medzi riadkami, aby sme vnímali všetko v súvislostiach a nebáli sa presných pomenovaní – lebo urážať či haniť sa dá aj bez očividných znakov urážania či hany. Ak je niečo guľa, nech je to guľa, ak je niečo hranaté, nebudem to vydávať za niečo iné a tak podobne...
Na úplný záver: uznávam, že nie som dokonalý a možno je nutné zachovať určitú mieru kontroly, aby sa v médiách nediali „halabala“ excesy v štýle „nech si hovorí kto chce čo chce“, ale trvám na tom, že opačný extrém je rovnako odporný a zneužiteľný. Ideálom by bola vhodná výchova, ale v tomto sme aj u nás podobní futbalovým (hokejovým) fanúšikom – každý jeden si namýšľa, že by bol lepším rozhodcom či trénerom, než ten, ktorý je práve na ihrisku. ((Na komplexné oboznámenie sa s problematikou „politickej korektnosti“ odporúčam dobrý článok z denníka SME: http://domov.sme.sk/c/5785616/politicka-korektnost-zatvori-nam-usta.html))
To by chcelo onen „zlatý stred“ – ani jeden z extrémov.
+
+
+
Don't worry, be happy!
+
+
+
BONUS – mimo článok
Dnes zdanlivo pochmúrna „vecička“, ale kto si to „precíti“, zistí, že nie všetko pochmúrne je naozaj pochmúrne – a naopak, môže to byť viac ako povzbudzujúce...
Marika Gombitová: Tak som chcela všetkých milovať
Príď už, Smrť!
Sfúkni mi už dych,
skráť čas mojich dní
posledných.
Tak som chcela všetkých
milovať,
napokon z lásky je iba biela
inovať!
Príď už, Smrť!
Sfúkni mi už dych,
skráť čas mojich dní
posledných.
Už som ako vŕba stará
a mám srdce bútľavé,
často myslím na hrobára,
ty mi chodíš po hlave.
Vyslyš Sestra túto ženu,
zmeniť to už nemôžem,
vezmi si ma poníženú,
nech ma navždy príjme zem.
Príď už, Sestra!
Sfúkni mi už dych,
skráť čas mojich dní posledných.
Tak som chcela všetkých
milovať,
napokon z lásky je iba biela
inovať!
Príď už, Sestra!
Sfúkni mi už dych,
skráť čas mojich dní
posledných.
Márne hladím svoje vrásky,
márne to chcem všetko skryť,
môj osud je taký ťažký,
že sa mi raz nechce žiť.
V mojej duši slová prázdne,
veľké ticho vo mne znie,
chcem spočinúť sama na dne,
a vydýchnuť sklamanie.
Príď už, Sestra!
Sfúkni mi už dych,
skráť čas mojich dní
posledných.
Tak som chcela všetkých
milovať,
napokon z lásky, z celej tej
lásky, z tej márnej lásky, je iba
biela inovať!
Príď už, Sestra!
Sfúkni mi už dych,
skráť čas mojich dní
posledných.
((a k tomu si môžete pozrieť VIDEO))
