Vavrinec Žeňuch: „Záhadný 2 august“ (sobota 2 augusta 2014 o 16:05 http://zenuch.blog.sme.sk/c/362153/zahadny-2-august.html
)
V. Žeňuch napísal: „Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia svojou pomocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých.“
Neviem, kde to pán Žeňuch prečítal (odpísal), alebo odkiaľ spojil viacero vecí dohromady (znie to akoby zlepenec). O Cirkvi sa vraví, že v mystickej rovine je Cirkev nevestou Kristovou…
Čo je horšie, za ostatné obdobie sa zvykne zabúdať, že aby vôbec bolo možné povedať „…za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny“ – musí tu byť najprv ľútosť, potom primeraná náprava (tesne pred či po spovedi) a až potom má sviatosť zmierenia (spoveď) plnosť či platnosť (inak by šlo o svätokrádež). A čo k tomu hovorí KKC? KATECHIZMUS: Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila. 1459 Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (2412) (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky a podobne). Vyžaduje to už sama spravodlivosť. (2487)
Prečo to zdôrazňujem? Aby sme nedopadli ako emeritný arcibiskup Svätopluk (z TT), ktorý porobil všeličo a všelijako, ale vo svojom „domnení“, že NEMUSÍ urobiť ako to odporúča KKC (predpoklad býva, že ktosi, kto bol arcibiskupom, ovláda teóriu aj prax, ale zrejme emeritný arcibiskup Svätopluk nemusí, stačí mu do sveta vykrikovať, aký je čisto nevinný a je to, basta fidli)…
Takže p.Žeňuchovi a komukoľvek, kto by rád uvažoval nad odpustkami, by sme mohli povedať – preštuduj si riadne evanjeliá – lebo, ak obídeš podstatu, odpustky sú ti na milú Jarmilu.
A pre tých, ktorí by sa chceli tváriť, že nepochopili, jedno malé opakovanie (malý „umelý“ príklad ako ilustrácia): ak som kohosi kopol do členku, tak idem za ním, vyjadrím svoju ľútosť alebo uznanie mojej viny, poprosím ho o odpustenie… Podľa závažnosti onoho kopnutia do členku by som azda mal aj prispieť k ošetreniu, ak je nutné, alebo to riešim nejakou formou odškodnenia. (Pri krádeži je to relatívne jednoduchšie, ráta sa ľahšie). Až potom má zmysel myslieť na sviatosť zmierenia (spoveď) a kdesi dlho po tom až na odpustky za tzv. časné tresty…
Ak vás niekto klame, že vám to zjednoduší, utekajte preč zo všetkých síl.
Pán V. Žeňuch napísal aj: „Je na nás, či v to veríme alebo nie.“ Hmm. Možno by bolo lepšie zdôrazniť pomýleným veriacim, že na prvom mieste je odhodlanie snažiť sa nehrešiť, nerobiť zlo iným (nerob im to, čo nechceš sám, aby ti robili), konať láskyplno či O.K., aby nemuselo prichádzať k úvahám, ako naprávať svoje kiksy, potknutia… Lebo podaktorí v totálne pomýlenej myšlienke, že môžeme všetko a všelijak, však sa potom vyspovedáme – a však ten farárko nám dá pomodliť sa pár otčenášov či zdravasov – to je pomerne dosť rozšírený omyl, ba to náramne zapácha po hriechu voči Duchu svätému, kedy sa jedinec vopred spolieha na Jeho milosrdenstvo a ide, spácha čosi… Nuž, to je echt omyl. (Treba však uznať, že nie všetci sú vypočítaví manipulátori či podvodníci).
Čitateľom sa ospravedlňujem za príliš podrobné pipľanie sa so „zdanlivými“ maličkosťami.
…
Príslovie „Kedykoľvek sa dvaja alebo viac ľudí zhromaždí v mene Boha…“ má oveľa hlbší význam. Keď celé spoločnosti myslia určitým spôsobom, stáva sa veľa pozoruhodných vecí – nie všetky sú však žiaduce. Ale spoločnosť, ktorá žije v strachu, nevyhnutne produkuje to, z čoho má najväčší strach.
…
